Kollárová I.

Cenzúra kníh v tereziánskej epoche. Bratislava : Ústredná knižnica SAV. 132 s.

OBSAH

Úvod

1. Vymedzenie a definovanie pojmov
1. 1. Cenzúra a revízia
1. 2. Aprobatio - Imprimatur - Facultas
1. 3. Index zakázaných kníh
1. 4. Kníhtlačiarske privilégium

2. Dejiny cenzúry
2. 1. Dejiny cenzúry od najstarších čias do r. 1740
2. 1. 1. Cenzúra v Uhorsku a na území Slovenska do I. pol. 18. storočia
2. 2. Cenzúra v období panovania Márie Terézie. Reforma cenzúry
2. 2. 1. Situácia v Uhorsku v r. 1740-1780

3. Kníhtlačiarske privilégiá a cenzúra
4. Schvaľovanie rukopisov
5. Tajné impresá v produkcii slovenských tlačiarov
6. Slovenské vydania na indexoch zakázaných kníh
6. 1. Koniášov Klíč a slovenská literárna produkcia
6. 2. Viedenský štátny katalóg a produkcia slovenských kníhtlačiarní
7. Pálenie kníh
7. 1. Pálenie kníh na slovenskom území v tereziánskom období
8. Dovoz kníh
9. Ohlasy cenzúry v dobovej literatúre a teoretické názory
9. 1. Ohlasy cenzúry v diele Mateja Bahila a Jána Molnára
9. 2. List Michala Institorisa Mošovského cenzorovi
9. 3. “Myšlienky o voľnom čítaní nebezbečných kníh” od neznámeho bratislavského jezuitu
9. 4. Teoretické úvahy bratislavského cenzora Imricha Vajkoviča
9. 5. Obrana záujmov kníhkupcov a vydavateľov v Habsburskej monarchii

Ukážka

(so súhlasom autora)

Podtvrdením toho, že tlačiar absolvoval túto procedúru schvaľovania rukopisu a vydaný rukopis je riadne schválený malo byť aprobatio, imprimatur alebo facultas v úvode tlače. V tereziánskom období sa texty povolení čiastočne vytrácajú, tlačiar sa obmedzuje na “cum facultate superiorum” na titulnom liste, ktorým však mohol aj zakryť fakt, že procedúru aprobovania obišiel. Tendencia tlačiarov nesplniť si túto povinnosť bola všeobecná, hoci KMR neustále tlačiarom túto povinnosť pripomína a neraz zdôrazňuje, že sankciou za nesplenie tejto povinnosti môže byť nielen skonfiškovanie celého nákladu, ale aj odobratie privilégia. Z podnikateľského hľadiska išlo vlastne o zdržanie, resp., v prípade úplného zákazu vydania istého titulu, o paralyzovanie činnosti tlačiarne, ohrozenie jej ziskových ukazovateľov a v konečnom dôsledku materiálnej existencie tlačiara, jeho rodiny a zamestnancov. Z vydavateľského hľadiska boli nezriedkavé cenzorské škrty v rukopise hrubým zásahom do niečieho intelektuálneho produktu a násilím na vydavateľovi, ktorý pochopiteľne vyvolával odpor a nechuť podrobiť sa. Zachované pramene práve preto dokazujú nielen prax aprobovania, ale aj prax obchádzania aprobovania rukopisov.

“Non admittitur impressio” bol verdikt cenzora, ktorý mohol prerušiť cestu väčšieho či menšieho literárneho alebo vedeckého diela medzi svojich čitateľov, ako sa stalo napríklad oslavnej básni Carmen onomasticum pochádzajúcej od študenta evanjelického lýcea v Bratislave Andreja Plachého. Cenzorovi Hübnerovi sa nepozdávala strofa, v ktorej sa hovorilo, že nám nepomôžu hodnosti a moc, aj keby sme bolo synmi kráľov veľkého Francúzska, ak nám bude chýbať umenie a mravy. Navrhol aby strofa bola vypustená, prípadne, aby bolo Francúzsko nahradené inou krajinou (navrhoval Indiu). A tak báseň napísaná pri príležitosti menín profesora Štefana Sábela nikdy nevyšla (Mišianik, 1774, s. 320).

Na produktívneho skalického kníhtlačiara Jozefa Antona Škarnicla doľahli problémy krátko potom, ako v r.1771 vytlačil bez predbežného schválenia lekársky spis kazateľa z Istebného Jána Tonsorisa Zdravá rada lékařská. Podnetom na vyšetrovanie bolo udanie bytčianskeho farára trenčianskemu podžupanovi o dvoch podozrivých distributéroch kníh pohybujúcich sa v župe. Po ich zadržaní sa objavilo aj niekoľko ďalších neaprobovaných spisov. Dôsledkom boli konfiškácie nielen u spomenutých kníhkupcov, ale aj u Tonsorisa a Škarnicla z účelom zhabať všetký spisy vytlačené bez povolenia a bez riadných tlačiarskych údajov. Nadôvažok bol sám kníhtlačiar požiadaný magistrátom o vysvetlenie svojho počínania. Škarnicel sa obhajuje tým, že sa domnieval, že lekársky spis nepodlieha cenzúre (Mišianik, 1974, s. 321-322).

Keď v roku 1772- 1773 vytlačil Landerer obsiahly dvojdielny traktát G. J. Kögla De jure civili, et crimimali austriaco-bellici ... bol obvinený z toho, že dielo vydal bez aprobácie. Jeho obrana spočívala v tvrdení, že autor diela ho ubezpečil, že spomenuté dielo bolo cenzurované v r. 1767 KMR. Okrem toho aj latinská verzia traktátu, ktorú vydal v r. 1764-1765 bola v r. 1763 riadne cenzurovaná. Ani príčina, pre ktorú toto dielo viedenská cenzúra zakázala a dala na index, totiž tézy v druhej časti, v kapitole 19. De fortuna in puncto magia, nie je naplnená, pretože kapitolu skorigoval autor (MOL, C 31 Acta rev. libr., 7 csomó, 4. marca 1774) Náboženská komisia na svojom zasadnutí 16. marca konštatuje, že kniha je v zozname prohibít, tlačiar nedal rukopis cenzurovať a teda ani nedostal povolenie vydať ho. Magistrát má preto vyžiadať od Landerera rukopis. Náboženská komisia zároveň upozorňuje, že autor diela síce dostal na jeho vydanie v nemeckej verzii povolenie a 10-ročné privilégium, pretože bolo považované za veľmi užitočné a tiež žiadané armádou, ale latinská verzia bola obohatená o doplnky (Apendix na konci 2. časti) a v tejto podobe bola vytlačená bez vedomia cenzúrnych orgánov. Komisia z toho vyvodzuje závery: od tlačiarov treba vymáhať 2 exempláre akéhokoľvek diela, ktoré má byť vytlačené. Revízori majú dielo prečítať pozorne slovo za slovom, robiť si o ňom poznámky spolu s citovaním strán a vyjadriť sa k publikovaniu alebo zákazu diela. Výsledok cenzúry majú odovzdať predsedovi komisie. Predseda komisie zváži výsledok prehliadky, tiež si prezrie knihu a predovšetkým v posudku citované miesta. Na základe negatívnych vyjadrení cenzorov môže byť kniha uvedená do protokolu zakázaných kníh. Landerera treba za vytlačenie diela bez aprobácie pokarhať pred magistrátom a skonfiškovať druhú časť knihy (MOL, C 31 Acta rev. libr., 7 csomó, 16. marca 1774).

V dejinách Landererovej kníhtlačiarne to asi nebol jediný prípad, keď sa jej majiteľ snažil uľahčiť si svoje podnikanie tak, že sa vyhol povinnosti aprobovania s odvolaním sa na aprobovanie iného rukopisu. Produkcia tejto bratislavskej tlačiarne sa vyznačuje mimoriadnou pestrosťou, nájdeme v nej všetko od vedeckých diel cez všetky typy náboženskej literatúry vrátane evanjelickej, kalendáre a učebnice až po ľudové čítanie “na voľné chvíle”. Landerer v záujme prosperity podniku produkoval aj pretlač. Je preto na mieste predpoklad, že značná časť jeho produkcie vyšla bez oficiálneho povolenia v snahe vyhnúť sa komplikáciám v podobe upravovania rukopisu, prípadne jeho úplného zákazu, z ktorých mali nielen Landerer, ale aj všetci tlačiari v tomto období opodstatnené obavy. Nápadná je disproporcia medzi počtom rukopisov, ktoré tlačiari odovzdali počas istého obdobia na cenzúru a počtom skutočne vydaných diel. Napríklad Patzko požiadal v r. 1772 - 1773 o preskúmanie cca 10 titulov (MOL, C 31 Acta rev. libr., 5 csomó, 27. apríl 1772; 6 csomó 23. febr. 1773), ale bibliografie zachytávajú niekoľkonásobne väčší počet v tomto období skutočne vydaných kníh. Rovnako je tomu aj u Landerera. Ak takéto konanie vyšlo najavo, predaj bol zakázaný a knihy boli skonfiškované. V r. 1773 sa to stalo Landererovi s evanjelickým katechizmom Keresztyéni hitnek fö-ágazatinak fundamentomi, ktorý vytlačil v r. 1770 a 1773 (MOL, C 31, Acta rev. libr., 6. csomó, 10. máj 1773). Takáto situácia nastala spravidla potom, ako niekto informáciu o podozrivej knižke odovzdal kompetentným orgánom. Landererov spolupracovník Ján Korabečný pri vyšetrovaní predaja evanjelických kníh bez zábran upozorňuje na to, že jeho kolega tlačí množstvo luteránskych kníh. Ukážkový je prípad udania popradského kaplána Ignáca Schwehnera na levočského tlačiara Podhoránskeho zo 17. marca 1777, teda cca 1 rok po začatí tlačenia. Menovaný kaplán upozorňuje KMR, že levočský typograf Podhoránsky tlačí bez povolenia rôzne luteránske aj katolícke knižky. Vraj sa mu ešte nedostala do rúk kniha z jeho produkcie, ktorá by neobsahovala čosi, čo je v rozpore s vierou a dobrými mravmi. Domnieva sa preto, že ak KMR preveruje knihy vydané v trnavskej univerzitnej tlačiarni, mala by sa postarať aj o to, aby ani tu nenarastalo takéto zlo. (MOL, C 31, Acta rev. libr., 4. csomó). Toto udanie asi nesplnilo svoj účel, pretože onedlho bola práve Podhoránskemu udelená výnimočná úľava v preventívnej cenzúre. Požiadal totiž KMR o povolenie posielať všetky spisy na aprobovanie a povinné výtlačky iba spišskej kapitule, pretože mu údajne náklady na poštovné minimalizujú zisk. Odpoveďou KMR bolo udelenie privilégia, ktoré vlastnil jeho predchodca Breuer - oslobodenie od podávania akýchkoľvek spisov na riadnu cenzúru (Mišianik, 1945, s. 32)

V súvislosti so schvaľovaním rukopisov nemožno obísť ani levočskú tlačiareň, ktorá zarmucujúcim spôsobom ukončila svoje dlhé a výrazné účinkovanie v dejinách slovenského kníhtlačiarstva. I. Pavercsik (1979, s. 403-405) spochybňuje niekoľko desaťročí udržiavanú legendu o tom, že úpadok a zánik chýrnej breuerovskej tlačiarne v Levoči v 30tych a 40tych rokoch 18. storočia spôsobili opakované požiare v meste. Upozorňuje na skutočnosť, že na poklese produkcie a teda aj prosperity breuerovskej kníhtlačiarne má leví podiel iniciatívnosť levočských a košickych jezuitov, ktorí v snahe kontrolovať a obmedzovať produkciu evanjelickej literatúry, úzkostlivo na ňu dozerali a v rámci preventívnej cenzúry systematicky napádali nekatolícke tituly. Konflikt vyvrcholil úplným ochromením tlačiarne nepredĺžením privilégia na tlač kalendárov (počas 30tych rokov tu vznikali už len kalendáre). Tlačiareň vydala svoj posledný titul v r. 1739 a v 40tych rokoch, keď posledné privilégium na tlač kalendára prešlo na košických jezuitov, sa už nepozviechala. Je to protiklad situácie, na ktorú upozorňuje Mišianik (1945, s. 32) v súvislosti s činnosťou Podhoránskeho, že vydania tlačiarne nepodliehali preventívnej cenzúre. Tlačiareň prosperovala v období, keď sa tešila priazni a podpore nielen svojich odberateľov, ale aj dozorných orgánov, ktorá sa prejavovala aj v rôznych úľavách a privilégiách. To zlepšovalo jej vydavateľské podmienky a teda aj výsledky. Zánik levočskej oficíny - tlačiarne so 130 ročnou tradíciou - dokumentuje, že systematickým uplatňovaním existujúcich nariadení a odobratím privilégií bolo naozaj možné zlikvidovať nežiadúci zdroj nekatolíckych kníh.


Môžete si ju objednať alebo zakúpiť na adrese:

Ústredná knižnica SAV
Klemensova 19
814 67 Bratislava
(zakúpiť aj na Konvetnej 15 v Bratislave (Lyceálna knižnica)

na tel. čísle: 07/52921733
na adrese el. pošty: knizhorv@klemens.savba.sk
odkazy autorke: knizivon@savba.sk

Cena knihy: 150,- sk


Uložte si link nášho projektu do Vašich bookmarkov, zaraďte si ho medzi obľúbené adresy.
Ako? Stisnite prosím naraz nasledujúce dve klávesy CTRL+D!

Späť o úroveň vyššie...    Pridaj URL / WWW stránku

Reklamný banner vytvorený pre výmenný reklamný systém  - veda.sk!

Autori projektu: Ing. Miroslav Fabricius, CSc. a Mgr. Peter Krákorník
Copyright © 1999, A-Zet, Akronet, Bratislava, Slovensko
E-mail: dejiny@dejiny.sk * ICQ: 44540186
Aktualizácia: 10.03.2000 10:08:08
Made in Slovakia