Hradská K.

Prípad Dieter Wisliceny (Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku.). Bratislava, Academic Electronic Press, 1999, 133 s. + prílohy

O B S A H

1. Od samostatnosti po Salzburg
2. Príchod nemeckých beráterov
3. Dieter Wisliceny – od úradníka po poradcu
4. Deportácie podľa nemeckého scenára
5. Záver (Kto vlastne bol Wisliceny?)

Ukážka textu

(so súhlasom autorky)

Kto vlastne bol Wisliceny? Bol skutočne antisemitom, či lepšie povedané rodeným antisemitom, odhodlaným plniť príkazy nadriadených z Berlína, ktorých nemožno upodozrievať z nejakej lásky k Židom? Plnil len príkazy, s ktorými sa do bodky stotožňoval? Alebo: bol Wisliceny obeťou a hral divadlo, v ktorom nechcel naplno odhaliť tvár, aby nikto nepoznal, že so Židmi vlastne súcití a že pod rúškom kadejakých úskokov im pomáha? Aký vlastne bol? Ambiciózny, politicky a osobnostne vyhranený, so sklonom k duševnému exibicionizmu, so sklonom upútať na seba pozornosť, presadiť sa, byť poslušným a servilným? Bezvýhradne slúžiacim?

Predovšetkým: Wisliceny dobre vedel čo robí. Nebol nijakým nevzdelancom. O takého by predsa ani nemecké služby nemali záujem. Nepotreboval sa pretvarovať. Hral sám seba. Niet pochýb o tom, že bol pod silným tlakom Eichmanna, ktorý mu bol v istom období vzorom, no ktorého funkčne nikdy nedostihol, hoci po intelektuálnej stránke medzi nimi neboli veľké rozdiely. Všeobecne platí, že Wisliceny spomedzi všetkých Eichmannových mužov slúžil ako istá výnimka. Bol pomerne vzdelaný, orientoval sa na právo a históriu, miloval vážnu hudbu a kvalitnú literatúru. Pri prehliadke jeho viedenského bytu sa našlo množstvo kníh a medzi nimi najlepšie diela židovskej a vyslovene sionistickej spisby: Ruppinsovva Sociológia, zväzky Stefana a Arnolda Zweiga, Emila Ludwiga, Leona Feuchtwangera, ale aj Karla Krausa. Hudba mu taktiež pomáhala odreagovať sa. Pri dielach klasikov (obdivoval aj on, podľa vzoru svojho vodcu, Wagnera?) zabúdal na všetko okolo seba a prežíval svoju osobnú katarziu.

Wisliceny s Eichmannom pestovali medzi sebou vzťah, o ktorom sa spočiatku vyjadrovali ako o veľmi dobrom, priateľskom, ba dokonca až rodinnom. Postupne tento vzťah nadobudol iné rozmery: nadriadený a podriadený. (Aký paradox: zo začiatku ich kariéry bol nadriadeným Wisliceny. Hodnostne však nepostupoval, nebol ženatý, čo bolo prekážkou při povyšovaní. Skončil ako Hauptsturmfuhrer SS, a to mu určite prekážalo.) A úplne na záver, pred koncom vojny, keď sa obaja služobne stretli v Budapešti, pravda, každý už v inej pozícii, zavládla medzi nimi obojstranná nenávisť a odcudzenie. Eichmann sa vraj vo Wislicenym sklamal (alebo opačne?), prestal mu dôverovať, pretože mu odoprel poslušnosť. Po vojne Eichmanna obvinil z brutality a z najťažších zločinov. Z genocídy. Pre svoj podiel na vine dlho hľadal výhovorku.

Bol Wisliceny antisemitom? Mohol však nebyť antisemitom ten, kto už raz pracoval centrále Sicherheitsdienstu, v Bezpečnostnej službe ríšskeho vedúceho SS a viedol dokonca jedno z oddelení, ktoré produkovalo vyslovene antisemitskú politiku? Z tohoto obdobia pochádza možno jedna z prvých správ o stave antisemitizmu na Slovensku. Jej neznámy autor sa inšpiroval „dielom“ mladého J. Bílika – Záhorského, ktorý už v roku 1936 spustil vlnu toho najprimitívnejšieho antisemitizmu, keď pripravoval protižidovskú literatúru, príspevky o židovstvve, boľševizme a slobodomurárstve. Wisliceny počas  svojho pôsobenia tomto oddelení do detailu vypracoval skoncovanie Židov v Nemecku i na obsadených územiach a keď bol preradený do smutne známeho oddelenia IV A 4 bol už informovaný o všetkých fázach likvidácie: najprv koncentrovanie, potom vysťahovanie a napokon konečné riešenie _ Endlosung. Toto slovo si osvojil od Eichmanna. Na otázku vyšetrovateľov Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu kto a kedy slovo Endlosung používal a kedy ho prvýkrát počul, Wisliceny bez dlhého váhania uviedol, že Eichmann týmto pojmom označoval biologické likvidovanie Židov na východnom území. Pamätal sa aj kedy to bolo, pri akej príležitosti. Počas návštevy v Berlíne, keď sa na žiadosť Tuku zaujímal o osudy slovenských Židov deportovaných do Poľska, ktorí však už dávno predtým preleteli komínmi Osvienčima a po ktorých zostal už len popol.

Wisliceny prišiel do Bratislavy ako zrelý muž a predovšetkým ako skúsený úradník. Zďaleka nebol nováčikom, ktorý si hľadá svoje miesto v dobre platenom úrade. Prijal ponuku byť poradcom židovskej otázke, čím sa zaradil do hierarchie významných referentov RSHA. Počas jeho pôsobenia na Slovensku však v ňom predsa len nastal malý, ale dosť podstatný zlom. Nie je ani tak ťažké odhadnúť, kedy sa tak stalo: keď mu prestalo záležať na kariére a začali mu byť milšie peniaze. Zo Židov si urobil dobre platený kšeft. Z antisemitu sa stal pragmatik, či lepšie povedané pragmatický antisemita. (Ktorý antisemita nie je pragmatik?) Sami Židia mu túto možnosť ponúkli. Vyplácali mu peniaze za sľuby, ktoré nikdy nedodržal. Ako veľmi mu verili! V tragédii, ktorá sa zďaleka nechýlila k svojmu záveru, im svitla nádej. Tvrdo zháňali peniaze, aby sa vykúpili. Aby sa predali! Gizela Fleischmannová, keď rokovala s Wislicenym ako zabrániť ďalšiemu likvidovaniu, začala písať svoj životný príbeh. Bol plný dynamických zvratov a pre ňu sa skončil tragicky. Wislicenymu najviac verila, na kolená ju však zrazila „Williho“ zrada i poznatok, že je bezmocná. Za bezmocného sa však označil aj Wisliceny. Sám seba označil za láskavého a … slabého.

Nebol to fanatický byrokrat ako Eichmann, ktorý zo svojej cesty nevybočil. Wisliceny lavíroval: od Heydricha cez Göringa až po samého Eichmanna. Hľadal sám seba, prácu, ktorá by ho duševne nevyčerpávala a ktorá by mu zabezpečila pohodlie. Zo situácie chcel vyťažiť najviac pre seba. Chcel viesť pohodlný život a nezaujímala ho kariéra fanatikov, ako boli ostatní beráteri – experti na židovskú problematiku. Čiastočne sa mu to aj podarilo. Nebyť vojny a jeho (osobného) nešťastného konca, mohol pokoji prežiť najkrajšie roky svojho života. V Bratislave stretol ženu, po akej túžil. Jeho nevesta Magdaléna Czechová pochádzala z dobrej rodiny. Perfektne ovládala nemčinu a bola veľmi pracovitá. Nevedno, prečo sa nezosobášili, či v tom boli tvrdé Himmlerove podmienky na uzavretie sobáša príslušníka SS, alebo Wisliceny znova zahral divadlo, tentokrát však na vlastný účet.

Nepatril k tým, ktorí spúšťali mechanizmus zabíjania a nepatril ani k tým, ktorí dávali príkazy budovať plynové komory a krematóriá. Pri konečnom riešení asistoval inak. Stál po boku muža, ktorému sa len ťažko vzdorovalo. Akýkoľvek odpor by znamenal koniec kariéry. Aj keď o ňu nestál. Sám sa priznal k  tomu, čo stále v obžalobe. Iného východiska nemal. Využil pritom svoje právo brániť sa. Skonštruoval výpovede, ktoré ho mali zbaviť viny. Kameňom hádzal do druhých. Pred súdom, už v poslednej fáze, sa však zmenil na nepoznanie. Už to nebol ten suverénny úradník, ktorý pred pár rokmi spolurozhodoval o živote a smrti , keď zrádzal svojich kamarátov i svoje obete. Naopak. Pôsobil dojmom plachého treťotriedneho referenta, ktorý rukých zvieral vreckovku a nepretržite si snímal okuliare. Takto čakal na verdikt.

Wisliceny pomohol Eichmannovi zorganizovať a uskutočniť zavraždenie desaťtisícov slovenských, gréckych i maďarských Židov. Na Slovensku medzi Židmi o ňom kolovali chýry, že je hrubý a vulgárny, najmä vtedy, keď bol na inšpekcii pracovných táboroch i v zbernom tábore v Žiline. Grécki Židia ho označili navyše za zlodeja. Po tom, čo vyvrcholila ich tragédia, Wisliceny si z Atén údajne pobral cenné predmety a najmä drahé koberce. V Maďarsku ho Židia oslovovali „Pán barón“ – vďaka vyžehlenej košeli a vylešteným topánkam pôsobil dojmom šviháka. Zároveň sa ho báli., preto sa mu vopred klaňali. V Nemecku, už po vojne, ho ktosi nazval elegantným vrahom (Ein eleganter Morder). Dlho som o tomto prirovnaní uvažovala. Až dovtedy, kým som sa s ním v istom zmysle nestotožnila. Bolo to vari inak? Bol snáď iný, pretože ho možno na chvíľu tlačilo svedomie? Keď sa s Eichmannom rozprávali o mŕtvych slovenských Židoch, vtedy, keď o nich javil záujem aj Tuka, pravda, v domnienke, že sú ešte nažive, Wisliceny údajne vyriekol vetu: Bože, nedopusť, aby sa toho istého, čo sme spáchali, dopustili voči nám naši nepriatelia.“ Ak to tak skutočne bolo, potom vedel, prečo to povedal.


Uložte si link nášho projektu do Vašich bookmarkov, zaraďte si ho medzi obľúbené adresy.
Ako? Stisnite prosím naraz nasledujúce dve klávesy CTRL+D!

Späť o úroveň vyššie...    Pridaj URL / WWW stránku

Reklamný banner vytvorený pre výmenný reklamný systém  - veda.sk!

Autori projektu: Ing. Miroslav Fabricius, CSc. a Mgr. Peter Krákorník
Copyright © 1999, A-Zet, Akronet, Bratislava, Slovensko
E-mail: dejiny@dejiny.sk * ICQ: 44540186
Aktualizácia: 10.03.2000 10:06:10
Made in Slovakia