Dejiny - eKnihy - Nemeckí poradcovia na Slovensku - Prípad Dieter Wisliceny

Obsah

Úvod

I. kapitola

Od samostatnosti po Salzburg

II. kapitola

Príchod nemeckých beráterov

Vznik nemeckého vyslanectva a aktivity vyslanca Killingera

III. kapitola

Dieter Wisliceny - od úradníka po poradcu

Deportácie gréckych Židov

Prípravy na deportovanie vrcholili

Kam sa podel Wisliceny?

IV. kapitola

Deportovanie podľa nemeckého scenára

Koniec Wislicenyho kariéry

Ako svedok i obžalovaný

Záver

Kto vlastne bol Wisliceny?

Poznámky

Použité pramene a literatúra

Prílohy

Téma deportácií Židov z územia Slovenskej republiky v rokoch 1942-1944 bola v slovenskej historiografii dlhé roky tabuizovaná. V školských učebniciach sa táto problematika odbila niekoľkými vetami, v ktorých sa síce skonštatovalo, že ani Slovensku sa nevyhla vlna protižidovských nariadení, ktoré vyústili do organizovania deportácií do koncentračných táborov, no nezodpovedané pritom zostali základné otázky, o ktoré javí záujem aj dnešná mladá generácia: prečo boli Židia pre slovenskú spoločnosť takým bremenom, že otázku Čo s nimi? musela riešiť takýmto spô sobom? Teda zbavením ich základných ľudských hodnô t, hospodárskym zdecimovaním, vylúčením zo spoločenského života a napokon fyzickou likvidáciou? Až po novembri 1989 mohli vyjsť práce tých slovenských historikov, pre ktorých bola tzv. židovská otázka stredobodom ich vedeckého výskumu. Práce Ivana Kamenca Po stopách tragédie a Ladislava Lipschera Židia v slovenskom štáte 1939-1945 možno pokladať za základnú literatúru holokaustu, ktorá poukázala na základný problém vtedajšej slovenskej spoločnosti a to práve v súvislosti so židovskou otázkou.

Taktiež problematike nemeckých poradcov dosadených po júli 1940 do najdô ležitejších slovenských inštitúcií sa slovenská historiografia dosiaľ venovala len okrajovo. O ich činnosti sa síce zmienili niektorí slovenskí historici vo svojich monografiách či štúdiách, no ich zmienky o poradcoch neposkytovali komplexný obraz o mechanizme ovládania a ovplyvňovania existencie jednotlivých inštitúcií, resp. zovšeobecňovali a aj zjednodušovali vplyv poradcov na uskutočňovanie nemeckej hegemónie na Slovensku. Ak si odmyslíme štúdiu L. Sušku Systém poradcov v nacistickom ovládaní Slovenska v rokoch 1939-1941, ktorá sa ako jediná komplexne zaoberá dosadením nemeckých poradcov do rozhodujúcich ustanovizní, ako aj dosiaľ neprekonanú prácu nemeckého historika J. Kaisera Die Politik des Drittes Reiches gegenüber der Slowakei, v ktorej autor spracoval okrem iného aj politické pozadie dosadenia nemeckých beráterov, absencia pô vodnej slovenskej súhrnnej práce o ich fungovaní na Slovensku je skutočne výrazná.

Aj napriek relatívnej zvrchovanosti slovenského štátu, ktorú garantovala Ochranná zmluva, najvyššie nemecké politické kruhy uvažovali o konkrétnych politických krokoch, ktoré mali zabezpečiť a posilniť nemecký vplyv na vnútornú politiku Slovenska. Diať sa to malo prostredníctvom inštitúcie poradcov. Ich úloha sa vykryštalizovala na základe Dôverného protokolu o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi slovenským štátom a Nemeckou ríšou z 23. marca 1939. Na základe neho boli na Slovensko vyslaní prví poradcovia, keď ríšska banka dosadila svojho poradcu do Slovenskej národnej banky, ktorý mal spolupô sobiť pri všetkých podstatných rozhodnutiach. Inštitúcia poradcov sa však definitívne rozvinula až po salzburských rokovaniach na najvyššej úrovni v júli 1940, po ktorých sa naplno začala uplatňovať hegemónia Ríše voči Slovensku.

Prípravy na dosadenie poradcov sa začali črtať ešte pred salzburskou konferenciou a až ich analýza dáva odpoveď na otázku, aký podiel malo samotné Slovensko na tom, že svoje politicky a ekonomicky najvýznamnejšie inštitúcie sprístupnilo nemeckým úradníkom, o ktorých bolo už dopredu známe, že budú pô sobiť prevažne ako kontrolóri uplatňovania nemeckého vplyvu v nich. Pritom nie je bez zaujímavosti, že pri vypracúvaní koncepcie o uplatňovaní poradcov Zahraničný úrad v Berlíne presadil svoju verziu o ich podriadení nemeckému vyslanectvu a nie na priame vymenovanie do vysokých funkcií jednotlivých rezortov, v ktorých napokon aj pô sobili. To, že podliehali vyslanectvu bolo menej nápadné, no pri tom rovnako efektívne.

Systém dosadzovania nemeckých poradcov, ktorých označenie je vzhľadom na ich poslanie nekorektné a zavádzajúce, podliehal nepísaným i všeobecne známym zásadám nacistického ovládania Slovenska. Činnosť jednotlivých poradcov, ich osobné angažovanie sa v duchu nemeckej politiky voči Slovensku, ako aj konkrétne poznatky o uplatňovaní ich mocenského vplyvu, sa dajú len ťažko zdokumentovať, pretože sa nezachoval komplexný spisový materiál jednotlivých poradcov a najmä ich správy pre nadradené miesta v Berlíne, ktoré by poskytli dô kaz o ich účinkovaní. K dispozícii sú len podstatne preriedené archívne fondy, na základe ktorých sa nedá urobiť seriózny výskum a ani zrekonštruovať skutočný obraz o pô sobení poradcov. Pripúšťam však, že túto skutočnosť podstatne ovplyvnili podmienky, v akých robili výskum moji predchodcovia, ktorí vzhľadom na politickú klímu predchádzajúceho režimu boli odkázaní iba na štúdium domácich archívnych zdrojov, a aj to v obmedzenom (podstatne okresanom) množstve.

Z takmer dvadsiatky nemeckých poradcov, ktorí na Slovensku pô sobili v rokoch 1940-1945, je vari najprehľadnejší a najčitateľnejší poradca pre riešenie židovskej otázky Dieter Wisliceny. Existuje pomerne slušná pramenná základňa o jeho činnosti v čase, keď figuroval ako poradca v oblasti arizácie židovského majetku, ako aj o jeho účasti pri organizovaní deportácií Židov z územia slovenského štátu. Na ich základe si možno urobiť solídny obraz Wislicenyho protižidovskej politiky, a to nielen v Nemecku, ešte počas jeho pô sobenia v centrále Sicherheitsdienstu, kde viedol jedno z oddelení zameraných na mapovanie pohybu a existencie nemeckých Židov, ale predovšetkým v službách nemeckej politiky na Slovensku, v Grécku a Maďarsku, kde v uvedených rokoch účinkoval ako expert na židovskú problematiku.

Pri písaní práce som vychádzala z pomerne dobrej informačnej základne predovšetkým nemeckých archívov a zahraničnej literatúry, ktorá sa venuje holokaustu slovenských Židov a vplyvu nemeckej politiky na jeho uskutočňovanie. Prácu som rozdelila do štyroch kapitol. Sledujem v nich obdobie tesne po vzniku samostatného slovenského štátu s dô razom na salzburské rokovania najvyšších predstaviteľov Slovenska a Nemecka, ako aj udalosti, priamo súvisiace s príchodom nemeckých poradcov na Slovensko. Podstatou práce je pô sobenie poradcu pre riešenie židovskej otázky Dietera Wislicenyho najprv v službách Ústredného hospodárskeho úradu a potom pri uplatňovaní nemeckej rasovej politiky ústiacej do konečného riešenia židovskej otázky, resp. jeho podiel pri deportovaní slovenských Židov do koncentračných táborov. Cieľom predkladanej práce je pokus o zrekonštruovanie udalostí smerujúcich ku konečnému riešeniu, avšak v súvislosti s pô sobením nemeckého poradcu. Wisliceny bol zamestnancom nemeckého vyslanectva, ktoré zastupovalo záujmy Ríše na Slovensku a v tomto zmysle pô sobil na Ústrednom hospodárskom úrade i ako poradca vyslanectva, resp. slovenskej vlády. Na pozadí niektorých archívnych materiálov poukazujem aj na Wislicenyho údajný podiel na zastavení deportovania Židov z územia slovenského štátu, o ktorom sa on sám vyjadroval ako o rozhodujúcom. Spô soby, ktoré si pritom osvojil, uplatňoval pri plnení úloh vyplývajúcich z jeho funkcie experta na židovskú problematiku aj v iných štátoch. Riešenie židovskej otázky na „hospodárskom podklade“, inými slovami povedané korupcia vo veľkom rozsahu, sa pre Wislicenyho stalo v posledných fázach vojny charakteristické. A to nielen na Slovensku.

Cieľom práce je aj analýza udalostí súvisiacich s druhou vlnou deportácií zo Slovenska, ktorá už prebiehala v iných podmienkach a za iných okolností. Som si pritom vedomá, že pri písaní práce som nepoužila všetky pramene, ktoré som získala počas štúdií v zahraničných i domácich archívoch (ich využitie by prerástlo rámec dizertačnej práce) a že rekonštruovanie niektorých okolností priamo súvisiacich s uplatňovaním protižidovskej nemeckej politiky v slovenských podmienkach bude predmetom mô jho ďalšieho výskumu.

I. kapitola

Podmienky, za akých v marci 1939 vznikal slovenský štát naznačovali, že samostatnosť Slovenska bude len iluzórna. Hitler v Berlíne sľuboval Tisovi záruky. Garantoval nedotknuteľnosť slovenských štátnych hraníc z juhu i severu. Podmienkou na to malo byť žiadosť Slovákov o ochranu územia pred nepriateľom. Novovymenovaný minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský okamžite poslal Hitlerovi list, v ktorom mu ďakoval za to, že stál pri zrode slovenského štátu, ale zároveň v ňom vyjadril názor, že slovenská vládna garnitúra nepokladá okamžitú pomoc ríše v podobe ochrany hraníc za opodstatnenú, pretože sa spolieha predovšetkým na vlastné sily. Berlín tento krok chápal ako porušenie vzájomnej dohody. Na Bratislavu začal vyvíjať nátlak, ktorý už 15. marca 1939 prinútil J. Tisu, aby vodcu požiadal o ochranu, pričom sa spoliehal na Hitlerov prísľub počas berlínskych rokovaní. Nasledovala okamžitá odpoveď: Nemci sa zaručili za hranice i samu podstatu slovenského štátu. ^1/ Ochrannú zmluvu,^2/ predpoklad ďalšej existencie, podpísali najvyšší predstavitelia oboch štátov až 23. marca 1939, a to po predchádzajúcich niekoľkodenných rokovaniach. Keďže sa slovenský štát v zmysle tejto zmluvy dal pod ochranu nemeckej ríše, tá prebrala ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu i nad integritou jeho územia. Nová slovenská vláda však situáciu patrične nedocenila. Neuvedomila si dostatočne strategický a ani propagandistický význam tejto zmluvy a neuvedomila si ani jej dô sledky. Zmluva, v takej podobe v akej bola podpísaná, znamenala veľké oklieštenie suverenity nového štátu, ktorý sa stal satelitom závislým od ríše, a to v politickej i hospodárskej rovine. Slovenský hospodársky priestor sa mal prispô sobiť nemeckým vojenským účelom a Slovensko sa malo podľa nemeckých predstáv premeniť na odrazový mostík aj vojenskej expanzie ríše. Jozef Tiso Ochrannú zmluvu komentoval inými slovami. Prisudzoval jej možnosti najužšej spolupráce, ktorá mala Slovensko postaviť na vlastné nohy. „Adolf Hitler podpísal s nami zmluvu, ktorá ručí za našu politickú samostatnosť na 25 rokov... Zo zmluvy vyplýva, že slovenský národ má 25 rokov času slobodne sa rozvíjať, naberať síl, aby až uplynie čas i bez cudzej pomoci mohol sa ubrániť...^3/ Hitler chápal existenciu nového štátu po svojom - predovšetkým ako objekt nastávajúcich rokovaní medzi ním, Poľskom a Maďarskom. Význam týchto slov sa naplnil po stroskotaní nemecko-poľských rokovaní a po rozhodnutí napadnúť Poľsko, po čom sa situácia Slovenska začala, paradoxne, stabilizovať a krajina sa pre Nemcov stala dô ležitým východiskovým bodom pre začiatok útoku. ^4/

V prvých rokoch existencie samostaného slovenského štátu sa vytváral model fungovania ľudáckeho režimu, pričom bolo len pozvoľna badať isté známky fašizačného procesu. Tie sa začali naplno realizovať až po salzburskej konferencii najvyšších štátnych predstaviteľov Nemecka a Slovenska v júli 1940. Porade predchádzala vnútrostranícka kríza v slovenskej spoločnosti, v ktorej voči sebe neprestajne vystupovali dve politické zoskupenia: konzervatívny blok reprezentovaný prezidentom Tisom (aparát HSĽS, Tisovi prívrženci vo vedení strany, prevažná časť snemu a štátnej správy, katolícke duchovenstvo) a tzv. pravicoví radikáli zhromaždení okolo V. Tuku a Hlinkovej gardy, ktorej ideovým vodcom bol Alexander Mach. V tomto prúde sa grupovali rôzne elementy, od neuznaných politických dobrodruhov, otvorene sympatizujúcich s nacizmom až po malomeštiacke a deklasované živly, či skupinku rodobrancov, ktorí sa znechutene pozerali na to, ako sa ich bývalí politickí odporcovia v slovenskom štáte zariaďujú a ako im Tisova politika tzv. národného zmierenia otvorila cestu do nového štátu. ^5/ Rozpory vnútri vládneho tábora veľmi pozorne sledovali všetky zložky nacistického aparátu, od agentov bezpečnostnej služby až po nemeckého vyslanca, a očividne nadŕžali pronacistickej skupine Tuka - Mach. Obaja však nemali vo vláde či sneme dostatočne silné zázemie na to, aby mohli realizovať svoje ambície. Preto, v túžbe presadiť sa, spoliehali sa na podporu Nemecka. Získať ju chceli prostredníctvom Franza Karmasina, vodcu nemeckej národnej menšiny na Slovensku, ktorý udržiaval čulé kontakty s nemeckými politickými kruhmi. Karmasin oboch podporoval a radil im, čo majú ďalej podnikať. Bolo to aj v jeho záujme. Pretože chcel pre tento zámer získať oporu z Nemecka, o ambíciách ľudákov informoval vysoké nemecké miesta. Čiastočným sklamaním pre neho i pre ľudákov však bolo, že vplyvné nemecké politické kruhy nemali dô vod tukovsko-machovskú kliku otvorene podporovať. ^6/

V gardistických kruhoch už dlhší čas dozrievala myšlienka nejakého rozhodného činu, ktorým by sa radikáli posunuli bližšie k moci a ktorý by potvrdil snahy gardistov o upevnenie miesta v spoločnosti. Sprevádzalo ich určité napätie, ktoré bolo dôsledkom nielen mocensko-politického boja oboch skupín, ale malo aj silný sociálny podtón. V neustále sa prehlbujúcich rozporoch dominovala predovšetkým otázka postupu voči Židom, ktorá vyvrcholila bojom o podiel zo židovského majetku. Radikáli, ktorých pozícia sa zhoršovala (hoci vedenie gardy to nepripúšťalo a už od septembra 1939 sa cítilo vo vedúcom postavení v spoločnosti), otvorene prejavovali svoj nesúhlas i sklamanie nad tým, že v slovenskej ekonomike zohrávajú podstatnú úlohu Židia, ktorí vlastnia veľkú časť obchodov a podnikov. Spor o to, komu z vládneho tábora prináleží uskutočňovať protižidovské opatrenia, znamenal začiatok vládnej krízy, ktorá vypukla koncom februára 1940. Mach svojich prívržencov nabádal, aby sa v spore o židovský majetok pridŕžali svojich zásad. Celý spor sa posunul do roviny Mach a Ďurčanský, minister vnútra. Po tom, čo Mach začal presadzovať opatrenia v podobe zákazu vstupu Židov do bratislavských kaviarní, pričom sa mohli zdržiavať iba vo vybraných zariadeniach, bratislavská polícia, priamo podriadená ministerstvu vnútra, nápisy so zákazmi odstránila. Mach sa cítil dotknutý a prezidentovi Tisovi adresoval svoju žiadosť o demisiu zo všetkých funkcií, ktoré zastával. Z jeho strany to bolo len prázdne gesto. Nerátal totiž, že Tiso jeho tajnú demisu prijme, pretože sa spoliehal na ich spoločný postoj v riešení židovskej otázky. ^7/ Prezident jeho žiadosť ani neprijal. Kríza prepukla až o tri mesiace neskoršie, keď sa v Ružomberku zišli velitelia Hlinkovej gardy, ktorí Macha v jeho konaní jednohlasne podporili a zároveň žiadali, aby Hlinkova garda prevzala určité právomoci na riešenie krízy v spoločnosti. Tiso na toto vystúpenie reagoval tým, že Machovu demisiu 21. mája prijal, zbavil ho funkcie veliteľa HG a na jeho miesto vymenoval F. Galana.

Mach, i keď dočasne, stratil svoje pozície. Vládna i spoločenská kríza sa tým ešte zďaleka neskončila, len sa spustila lavína udalostí, ktoré v podstate vyvolali reakciu z nemeckej strany. Vlna kritiky sa spustila aj na F. Ďurčanského, ktorý bol pre nemecké kruhy všeobecne neprijateľný a na žiadosť radikálov mal byť z vlády odstránený. Situáciu obratne využil vo svoj prospech F. Karmasin. Jeho Deutsche Partei začala opäť preferovať Macha, ktorý sa sám označoval za veľkého priateľa Nemecka. Bol si vedomý Karmasinovej podpory - veď predovšetkým jeho zásluhou sa Berlín čoskoro dozvedel o celej záležitosti, takže celá aféra čoskor prerástla hranice Slovenska.

Nielen odvolanie Macha zo všetkých jeho funkcií, ako aj prílišná Karmasinova aktivita v otázke Ďurčanského, signalizovali určité pohyby. Dňa 28. mája 1940 bol na konzultácie do Berlína povolaný nemecký vyslanec v Bratislave Hans Bernard. V politickej praxi sú takéto kroky takmer vždy predzvesťou politických zmien. Bernard v Berlíne vypracoval rozsiahly elaborát pod názvom Nemecké pripomienky voči Slovensku. ^8/ Reagoval v ňom na situáciu na Slovensku, ktorá bola podľa neho dôsledkom silnejúcich protinemeckých prúdov a ktorá prerástla aj do medzinárodných súvislostí. Bernard vychádzal zo skutočnosti, že nemecká ríša v Ochrannej zmluve z 23. marca 1939 garantovala politickú nezávislosť Slovenska a preto nemôže pripustiť akýkoľvek vnútorný rozklad, ktorý by ohrozil jeho nezávislosť. Slovenská republika vo štvrtom bode Ochrannej zmluvy prevzala záväzok, že jej zahraničná politika sa bude uberať v zhode s politikou Nemecka. Je preto prirodzené, že vnútorný vývoj bude v súlade so zahraničnou politikou. Slovenská vláda si bola toho vedomá a sľúbila viesť svoju vnútornú politiku v priateľskom duchu voči Nemecku. Bernard skonštatoval, že spomínané zmluvné záväzky vo vnútornej i zahraničnej politike Slovensko nedodržalo. Zároveň poukazoval na niektoré nedostatky: v zahraničnej politike to bola predovšetkým nešťastná a nebezpečná personálna politika ministra Ďurčanského (jej dôsledkom bola zrada vyslancov L. Szatmáryho, M. Harminca a vysokého dô stojníka R.Viesta, ktorí utiekli do Paríža, resp. do Londýna), ako aj protestná nóta slovenského vyslanca v Ríme F. Zvrškovca z 29. marca 1939, v ktorej stálo, že Slovenský štát je neutrálny a ako taký ho malo uznať aj Anglicko, čo Bernarda viedlo k záveru, že slovenská diplomacia sa dopustila nenapraviteľných (amatérskych) chýb, pretože takýto ďalekosiahly krok vyslanca sa mohol uskutočniť iba na pokyn ministra zahraničných vecí.

V rámci vnútrostraníckej problematiky sa vyslanec Bernard sústredil na postavenie Židov v slovenskej spoločnosti, pričom doslova uviedol, že "židovská otázka sa nijako neblíži k riešeniu, takže títo najhorší nepriatelia Nemecka sa ešte aj na Slovensku pokladajú za nepostrádateľných občanov." ^9/ Týmto výrokom nepriamo podporil Karmasina, ktorý už otvorene hovoril o eliminovaní vplyvu Židov. Vodcovi nemeckej menšiny nahral na smeč aj v ďalšom bode. Správu o nedostatkoch vnútornej i zahraničnej politiky Slovenska totiž dopĺňa aj štvorbodová príloha, ktorej posledný bod obsahuje návrh na uľahčenie úloh, ktoré stavia ríša vo vzťahu k Slovensku. Bez toho, že by to slovenský štát stálo nejaké finančné prostriedky, k dispozícii majú byť daní nemeckí poradcovia pre správu, políciu, propagandu a hospodárstvo, ktorých poslaním bude uviesť všetky opatrenia na prispô sobenie sa vývinu, resp. na ovplyvnenie a kontrolu. ^10/ To, že Bernard už v polovici júla navrhoval inštalovanie poradcov, nie je náhoda. Reagoval vlastne na osobný rozhovor Karmasina s ríšskym ministrom zahraničia J. v. Ribbentropom v Berlíne, pri ktorom bol prítomný aj on, a z ktorého pre neho, ako vtedajšieho vyslanca, vyplývali určité povinnosti. Bernardova správa bola ovplyvnená aj celkovou vtedajšou úrovňou vzťahov medzi oboma štátmi a najmä nadchádzajúcimi salzburskými rokovaniami. Krátko po tom, ako svoje pripomienky voči Slovensku predložil v Berlíne, vrátil sa späť do Bratislavy, aby slovenskému prezidentovi a vláde tlmočil pozvanie Hitlera na stretnutie do Salzburgu. Hitler spolu s Ribbentropom si koncom júla 1940 (v tom čase Nemecko už okupovalo sedem štátov) postupne povolávali na rozhovory hlavy štátov (okrem Slovenska to bolo ešte Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko), aby s nimi prerokúvali otázky súvisiace s vytvorením "Neuordnungu" (Nového poriadku) v dunajskom priestore. V podstate nešlo o nič iné ako o usporiadanie tohto priestoru pod nemeckou kontrolou. Nemci mali silný záujem o oblasť, kde by presadili svoj vplyv najmä v hospodárstve. "Pokoj, mier a poriadok" - to boli hlavné požiadavky (dômyslene propagandisticky maskované) na hospodárske využitie (či lepšie povedané zneužitie) dunajského priestoru, ako ich prezentoval Ribbentrop na stretnutí s rumunským ministerským predsedom Gigurtym, ktoré sa konalo dva dni pred stretnutím so slovenskými predstaviteľmi. ^11/

Salzburské stretnutie najvyšších predstaviteľov nemeckej ríše a slovenského štátu je v historiografii označované za jednu z najdô ležitejších etáp vývoja politického režimu vojnového slovenského štátu. Spája sa so začiatkom zavádzania ideológie národného socializmu na Slovensku, resp. s počiatočnými fázami závislosti Slovenska od nacistického Nemecka. Prezidenta Tisu na jeho ceste do Salzburgu sprevádzal A. Mach, V. Tuka a F. Ďurčanský (toho Nemci už neakcepotovali a preto sa cesty do Salzburgu zúčastnil na vlastnú žiadosť, pričom na rokovaniach nebol ani prítomný a celý čas strávil sám v hoteli), nemeckú stranu okrem J. v. Ribbentropa zastupoval už avízovaný nový vyslanec Manfred v. Killinger. Program salzburského stretnutia nebol nijako náročný: dominovali predovšetkým personálne otázky, pričom v hre bol toľko kritizovaný Ďurčanský. Je známe, že pre najvyššie nemecké kruhy bol nepohodlný, pretože zo začiatku svojej funkcie sa usiloval eliminovať nemecký vplyv na slovenské pomery. Jeho odvolanie z funkcií bolo podmienkou ríše, ktorú Tiso bez výhrad prijal. Akceptoval tak nemecký diktát, ktorým umožnil, aby Nemci začali modelovať Slovensko podľa svojich predstáv. Počas nasledujúceho polhodinového stretnutia s Hitlerom v jeho sídle v Berghofe, Vodca znova prízvukoval, že čo sa týka nemeckých vzťahov k Slovensku, nemecký politický záujem spočíva iba v ochrane Karpát, ktoré majú vojenský význam. Nemecko nedovolí inej veľmoci preniknúť za Karpaty bez boja.^12/ Hitler vyjadril tiež názor, že Nemecko bude so Slovenskom obchodovať ako s ostatnými štátmi, pričom zdôraznil úlohu Nemecka ako spotrebiteľa. Na Tisu zapôsobil aj Hitlerov prísľub, že Nemecko bude slovenský štát všemožne podporovať, a to najmä vo vojenskej oblasti, kde by Nemecko malo vystupovať ako garant - v prípade útoku voči Slovensku ríša poskytne 200 divízií. Nemci požadovali iba jedno: aby Slovensko bolo loajálne a aby nehralo dvojakú politiku, čo v praxi znamenalo absolútnu poslušnosť a oddanosť voči Nemecku vo vnútropolitickej oblasti, ako aj v zahraničnej politike.

V rámci riešenia ďalších vnútroslovenských problémov Ribbentrop rokoval s Tukom aj o otázke beráterov. O tomto rozhovore neexistuje žiadna písomná zmienka, ktorá by túto skutočnosť dokumentovala, preto sú namieste určité dohady, či sa tak skutočne stalo. Jednoznačne v prospech vyznieva argument, ktorý podporil aj telegram Ribbentropa na nemecké vyslanectvo do Bratislavy deň po stretnutí, v ktorom je prvá zmienka o potrebe beráterov. O tom však na inom mieste. Ani jedna strana nepokladala za podstatné zaväzovať sa písomnou dohodou. U Tuku to možno chápať ako prejav alibizmu. Uvedomoval si, že nemeckí úradníci nebudú figurovať ako poradcovia, ktorí dobre mienenými radami usmernia štátnu správu a inštitúcie pod ňu spadajúce, ale že ich poslanie sa obmedzí na kontrolu a uplatňovanie nemeckého vplyvu v rozhodujúcich ustanovizniach. Ribbentrop volil inú taktiku. Príliš dobre vedel o vzťahu Tuka - Karmasin a rovnako dobre poznal názory oboch pánov na budúce možné pô sobenie nemeckých úradníkov v slovenskej štátnej správe. Preto o beráteroch hovoril ako o hotovej veci, s čím Tuka bez výhrad súhlasil.

Slovenská delegácia, resp. aspoň jej časť, odchádzala zo Salzburgu spokojná. Tisovi, Tukovi a Machovi, ktorý po salzburskej porade prevzal aj Ďurčanského funkciu, stačilo ubezpečenie, že Nemecko nemá iné záujmy voči Slovensku iba Karpaty a že Hitler by rád videl Slovensko ako prosperujúcu krajinu. ^13/ Inou otázkou je, či a do akej miery pripustil Tiso v Salzburgu kompromisy. Jednoznačne si taktiež musel uvedomiť, že spô sob jednania, ktoré Nemci voči nemu v súvislosti s Ďurčanským uplatnili, bol pre neho dosť ponižujúci. Na túto skutočnosť vo svojej ďalšej politickej kariére rýchlo zabudol.

Zmeny, ktoré po Salzburgu nastali vo vláde, ale aj napĺňanie ďalších salzburských dohôd, v konečnom dô sledku znamenali definitívne uplatňovanie nacistických metód ovládania Slovenska. Skončilo sa tak obdobie tzv. vzorového štátu, kedy sa Slovensko, hoci pod nemeckou ochranou, prejavovalo ako samostaný štátny útvar. Tlak Zahraničného úradu zosilnel, čo Hitler obratne využil na presadenie a posilnenie nemeckého vplyvu pripútaním Slovenska k ríši. Relatívna sloboda, v ktorej sa dovtedy slovenská politika uplatňovala, ako sa ukázalo, mala svoje medze. Ďalšia existencia slovenského štátu už nebola prejavom „slobodného života“ pod záštitou ríše, ale dôkazom toho, ako ríša opantávala malé štáty v dunajskom priestore, ktoré mali slúžiť ako nástupištia národného socializmu v novej Európe. ^14/

Priamy nemecký zásah do vnútropolitického usporiadania štátu privítali zástancovia a obdivovatelia ideí nemeckého národného socializmu, ktorých na Slovensku reprezentovala skupina okolo V. Tuku. Na manifestácii slovensko-nemeckého priateľstva, tesne po návrate zo Salzburgu, sa Tuka vyznal: „Salzburg znamená pre nás Slovákov novú blaženú dobu, lebo ním vstupujeme do éry, v ktorej na Slovensku podľa nemeckého vzoru zavládne slovenský národný socializmus. Národný socializmus znamená jednotnosť, znamená disciplínu, znamená radosť z práce. Dnešným dňom začína nová éra, keď na Slovensku budeme národný socializmus konzekventne a so všetkou energiou uskutočňovať. „^15/

Podľa slovenských štátnikov sa všetko dialo v prospech Slovenska, pre blaho národa, ktorý sa musí prispô sobiť novým časom. Zástupca Sv. Stolice, ktorý Tisovu apologetiku vo vzťahu k ríši často podroboval ostrej kritike, situáciu charakterizoval slovami: „Dobrý slovenský ľud sa usiluje pochopiť, ale nedarí sa mu to a rozpačite počúva rečnícke akrobacie svojho milovaného prezidenta Tisu, ktorý využíva všetky zdroje svojej sakrálnej profánnej rétoriky, aby vysvetlil nutnosť vybudovať ľudácke (čiže hlinkovské) Slovensko v rytme národného socializmu a viac alebo menej vhodnými citátmi z evanjelia vyzýva Slovákov, aby sa obrodili vo vodách a duchu národného socializmu." ^16/ Sloboda a nezávislosť Slovenska boli v skutočnosti už len prázdnymi a bezvýznamnými pojmami.

Jedným z najvýraznejších posalzburských zásahov do tzv. slovenskej suverenity bolo vymenovanie nemeckých beráterov do najdôležitejších politických, administratívnych i hospodárskych inštitúcií Slovenska.^1/ Mimoriadnu dôležitosť celej záležitosti potvrdil aj minister zahraničia Ribbentrop deň po salzburských rokovaniach, keď 29. júla 1940 novovymenovanému nemeckému vyslancovi Killingerovi do Bratislavy telegrafoval o nevyhnutnosti urýchliť menovanie niektorých beráterov. Okamžite navrhol obsadiť miesta piatich poradcov: pre políciu, židovskú otázku, propagandu, hospodárske otázky a Hlinkovú gardu,^2/ pričom nedoriešenou otázkou bolo, či poradcovia budú podliehať nemeckému vyslancovi v Bratislave, alebo či nastúpia priamo do jednotlivých inštitúcií. Ako povrdil ďalší vývoj, tieto "technické problémy" neboli v podstate žiadnou prekážkou a veľmi rýchlo sa našlo riešenie.

Myšlienka pozvať poradcov z ríše na Slovensko sa však nezrodila v Salzburgu, ale ako sme už naznačili, oveľa skôr, a to na Slovensku a na podnet vodcu Deutsche Partei F. Karmasina. ^3/ Karmasin bol v nemeckých politických kruhoch dobre zapísaný. Bol v neustálom kontakte nielen s nemeckým konzulom E. von Druffelom a neskorším vyslancom Hansom Bernardom, ale predovšetkým s najvyššími nemeckými predstaviteľmi v Berlíne, ktorým neustále tlmočil požiadavky nemeckej menšiny ^4/ a ktorých uchovával v predstave, že on sám je pre udržanie poriadku na Slovensku nepostrádateľný. V Berlíne mali neraz dojem, že Karmasin je príliš aktívny a že je pánom neobmedzených možností. Jeho správanie sa tomu len nasvedčovalo. Taktiež Karmasinov vzťah k Židom bol viac než vyhranený. Očakával, že židovská otázka sa začne riešiť radikálne podľa nemeckého vzoru. Po tom, čo Tiso s Ribbentropom v Berlíne v marci 1939 uzatvárali ústne dohody o garanciách zo strany Nemecka, Karmasin už vtedy reagoval slovami: "Nechceme zmluvy, ale jasné vzťahy medzi slovenským národom a nemeckou národnou skupinou. Predpokladom na to je vylúčenie všetkých odporcov a predovšetkým Źidov... Chceme spolu hovoriť a konať bez Židov."^5/ Karmasin sa obával možného vplyvu Židov, komunistov a iných protinemeckých síl. Počas návštevy Berlína, ktorú dňa 1. decembra 1939 vykonal spolu s vyslancom H. Bernardom a ktorú si sám u Ribbentropa vynútil, považoval za potrebné ríšskeho ministra informovať o tom, že na Slovensku sú tieto sily veľmi aktívne a že ich vplyv treba eliminovať. Predstavoval si to tak, že na Slovensko prídu z ríše nemeckí úradníci, poradcovia, ktorí budú pô sobiť v štátnych inštitúciách a usmerňovať ich, čím sa vplyv nepriateľských síl zníži na minimum. Ribbentrop, ktorému navonok záležalo na tom, aby sa Slovensko prejavovalo ako samostaný štát, vydal napokon smernice, ktoré predpokladali vyslať na Slovensko poradcov do slovenskej administratívy a ekonomiky. Poveril pritom Bernarda, aby celú akciu zorganizoval, pričom pripustil, že by bolo vhodné, keby žiadosť o pridelenie poradcov bola adresovaná zo Slovenska, aby nevznikol dojem, že Nemecko vyvíja v tomto smere iniciatívu. Druhá Ribbentropova smernica sa týkala zvýšenia nemeckého kultúrneho vplyvu, čo úplne spadalo pod kompetenciu Karmasina - kultúrne pôsobenie Nemcov na Slovensku sa malo uskutočňovať za pomoci nemeckej národnej skupiny. Bernard rozpracoval závery porady na konkrétne podmienky. Nemecký vplyv sa mal teda výrazne posilniť, no na druhej strane nemala sa narušiť suverenita slovenského štátu. ^6/

Karmasin, posmelený svojím úspechom u Ribbentropa, pozval 6. júna 1940 na týždennú návštevu Slovenska šéfa ríšskeho rasového a osídľovacieho úradu SS-Gruppenführera Günthera Panckeho. Obaja precestovali celé Slovensko, aby Pancke urobil tzv. rasovú inventúru obyvateľstva Slovenska. Na základe nej ríšsky úradník súhlasil s Karmasinom, že zo Slovenska treba odstrániť najmenej 500 000 Židov, cigánov, Maďarov a ďalšie rasovo menejcenné časti slovenského národa, ktoré majú byť nahradené usídlením niekoľko stotisíc nemeckých rodín.^7/ Vzhľadom na vtedajší počet obyvateľstva bol uvedený údaj nezmyselný: na Slovensku v decembri 1940 žilo asi 90 000 Židov a zhruba 30 000 cigánov. Karrmasinove i Panckeho predstavy o státicícoch Židoch pô sobili skô r ako dobre premyslená propaganda, pomocou ktorej Karmasin prerážal smerom do Berlína, až napokon docielil, že v podstate mesiac po Salzburgu na Slovensko prišla prvá skupina nemeckých poradcov.

Na tomto mieste sa žiada upresniť pojem poradca, ktorý pochádza z nemeckého slova Berater (poradca, radca). V našej historiografii sa pod vplyvom nemeckého originálu ustálili obe pomenovania, teda poradca aj beráter. Označovali sa ním referenti nemeckých úradov a inštitúcií, v Nemecku považovaní za odborníkov v rozličných oblastiach, ktorí v rámci nového poriadku (Neue Ordnung) pô sobili aj v iných krajinách. Slovensko spomedzi nich tvorilo výnimku: bolo satelitným štátom pod ochranou ríše a na rozdiel od ostatných štátov (s výnimkou ešte Maďarska) nebolo okupované nemeckými vojenskými jednotkami. Táto skutočnosť evokuje mnohé otázky takého typu, prečo Slovensko, nad ktorým ríša prevzala zodpovednosť za jeho ďalšiu existenciu, bolo zaradené k tým štátom, kam boli vyslaní nemeckí kontolóri v podobe rozličných poradcov, ktorí mali usmerňovať vývoj podľa nemeckých predstáv. A pokiaľ ide o židovskú otázku je táto skutočnosť ešte výraznejšia: jeden z prvých poradcov pre túto oblasť, ktorí prišli z Berlína, bol totiž určený práve na Slovensko, ktoré nebolo schopné samo vyriešiť „problém“ čo so Židmi a bolo odkázané na pomoc Nemecka. Slovensko bolo poslušnou krajinou vo vzťahu k ríši, ktorá mu garantovala existenciu. Avšak prítomnosť poradcov signalizovala nemeckú expanziu (vojenskú, hospodársku i politickú), zasahovanie tvrdou rukou do vnútornej organizácie štátu, voči čomu nikto z politickej špičky ani len neprotestoval. Nemecké záujmy na jednej strane a slovenská servilnosť, zahalená do rúška národných záujmov, šli v tomto prípade ruka s rukou.

Pojem poradca mal mať v slovenských pomeroch svoje opodstatnenie, pretože nositelia tohto označenia mali byť chápaní ako skutoční poradcovia, hoci tomu tak nebolo. Pri výklade zmyslu tohto slova treba myslieť predovšetkým na to, že poradcovia sa vonkoncom nezamerali na udeľovanie rád. Zdanie, že na Slovensko boli povolaní na to, aby radili, sa ukázalo klamlivé a zavádzajúce. Poradcovia reprezentovali nemeckú moc a expanziu, prenikali do štruktúry jednotlivých inštitúcií, kde zavádzali nemecké metódy a ovplyvňovali ich chod i existenciu. Vystupovali z pozície sily a nadradenosti, čím si získali všeobecnú neúctu a neraz pocítili ignorovanie zo slovenskej strany. Väčšinou sa stretali s nepochopením, ale aj s otvorenou neochotou spolupracovať s nimi, pretože ani na najvyšších miestach jednotlivých inštitúcií nebol dostatočne známy dôvod ich pôsobenia. Na verejnosť vôbec neprenikla (a ani nesmela preniknúť) žiadna informácia o tom, prečo predseda vlády V. Tuka sa v Salzburgu zaviazal sprístupniť slovenské inštitúcie nemeckým poradcom a už vôbec nepadla zmienka o tom, aké kompetencie mali vlastne mať. Všetko sa malo odohrať ticho a nenápadne, avšak presne podľa inštrukcií. V nemeckých politických kruhoch totiž najčastejšie prevládal názor, že zasahovanie do "samosprávy" Slovenska by sa malo diať nenápadne a bez možných nežiadúcich vplyvov.^8/ Vplyv nemeckých poradcov mal byť síce nenápadný, ale pritom podstatný až rozhodujúci. Pokým slovenské inštitúcie úplne nepodľahli prítomnosti nemeckých kontrolórov, bolo aj pre Nemcov nepochopiteľné, prečo sa poradcovia nestretli hoci aj s tichou podporou. Jedným z argumentov bolo, že na Slovensku všeobecne panovala akási protinemecká nálada. Isté kruhy dokonca pripustili, že tento stav pramení z odlišnej mentality Slovákov a najmä z nedostatočnej vzájomnej výmeny názorov, na čo neboli nemeckí poradcovia vopred pripravení. ^9/

Počet nemeckých poradcov pôsobiacich na Slovensku sa menil a to podľa okolností. Počas misie sa ich v rozhodujúcich inštitúciách vystriedalo takmer dvadsať. Navyše každý z nich mal k dispozícii asistentov, a aj tí sa často striedali, takže ich celkový počet sa dá len ťažko upresniť. Tento stav pretrvával ešte aj v roku 1942, kedy sa okruh poradcov najviac rozšíril. Napríklad poradca pre propagandu A. Endrös mal k dispozícii najmenej dvoch úradníkov (A. Steigel, H. Snyckers), E. Gebert dokonca troch (R. Hummer, P. Mussap, A. Zita), po jednom pomocníkovi mal poradca pre pô dnu reformu (A. von Primavesi) a pre Hlinkovu gardu (H. Klatz). Podľa úradných záznamov vyslanectva najviac zamestnaným mužom bol A. Endrös, ktorý zastával hneď tri funkcie: poradcu pre propagandu, zároveň bol legačným radcom i správcom nemeckého vyslanectva.

Podľa rozličných údajov na Slovensku pô sobil títo poradcovia ^10/: Anton Endrös (propaganda a tlač), Albert Smagon (sociálna politika), Franz Wechselberger (záležitosti pre lesné hospodárstvo), Viktor Nageler, (Hlinkova garda), Rudolf Henkel (Hlinkova mládež), Hans Pehm (HSĽS), Erich Gebert (hospodárstvo a financie), Dieter Wisliceny (arizácia a židovská otázka), Franz Goltz (polícia), Kurt Güdler (poriadková polícia), Hans Hamscha (pô dna reforma), Waldemar Müller (študentské záležitosti), Rudolf Hartmann (otázky bankovníctva), Wilhelm Kaune, (otázky železníc), Ludwig Hahn (vnútorné záležitosti), Hans-Ivo Lukesch, (ríšska pracovná služba), Günther Grüninger (správa a justičné záležitosti), Buzii (Národná banka). Pravda, ani tento zoznam nie je úplný, pretože ďalší sa v Bratislave zdržali buď len veľmi krátko, alebo ich zaradenie sa vô bec nedá bližšie identifikovať, nakoľko o ich činnosti neexistuje žiadna zmienka. Týka sa to takých poradcov ako boli Elger, Landesberger, Riedl a iní. Stav pracovníkovv vyslanectva dopĺňali ešte ďalší pracovníci - tlačový tajomník Hans Snyckers, jeho blízky spolupracovník Wolfgang Mühlberger, ktorý zároveň pô sobil aj ako kultúrny referent, vojenský atašé Heinrich Becker, obchodný atašé Helmuth von Schulmann, ako aj niekoľko ďalších, ktorí figurovali ako legační radcovia či legační tajomníci - Hans Gmelin (pravá ruka vyslancov, osobný adjutant vyslanca Ludina), Karl von Dreihmann-Holenia a konzulárny sekretár I. triedy Karl Dannenberg.

Počet poradcov, tak ako navvrhoval aj Bernard, mal závisieť od momentálnej situácie. Podliehať mali šéfovi misie (diplomatickej misie, teda vyslancovi - K.H.), ktorému mali odovzdávať písomné správy o svojej činnosti a ktoré boli ďalej určené pre potreby Zahraničného úradu. Podľa vopred pripravenej dohody poradcovia podliehali nemeckému vyslancovi Killingerovi, ktorému sa hlásili pri nástupe do svojej služby a ich hlavným, i keď dočasným zamestnávateľom, sa stalo Nemecké vyslanectvo v Bratislave. Poradcovia boli v takom istom zamestnaneckom pomere ako ostatní členovia vyslanectva, pričom boli zaradení podľa špeciálnej hierarchie, ktorá vyplývala z ich pracovnej náplne. Nepoužívali však, aspoň zo začiatku, výhody zamestnancov vyslanectiev. Stalo sa tak až neskôr, keď im sama slovenská vláda ponúkla isté privilégiá, výhody i práva vyšších úradníkov zastupiteľských úradov. Prináležali nielen členom vyslanectva, ale aj ich rodinám. Týkali sa predovšetkým tovaru oslobodeného od cla, ktorý bol na Slovensku navyše aj nedostatkový. Jednou najväčších výhod bolo, že diplomatický zbor dostával aj prídel potravín a ten sa úmerne zvyšoval podľa počtu rodinných príslušníkov. V čase, keď ceny potravín na Slovensku rýchlo rástli, členovia vyslanectva, bez ohľadu na ich slušné zárobky v ríšskych markách, netrpeli núdzou. ^11/

Bolo všeobecne známe, že zamestnanci v nemeckých diplomatických službách žili v Bratislave pomerne pokojným a pohodlie zabezpečujúcim životom. K dispozícii mali slušné byty väčšinou v známej štvrti na Palisádoch, a tí, ktorí to šťastie nemali, bývali v hoteli Carlton, ktorý v tom čase poskytoval potrebný luxus. Takisto ich pracoviská neboli vzdialené od miesta bydliska. Nemecké vyslanectvo malo viacej rezidencií, všetky v centre mesta. Hlavná budova, kde sídlil vyslanec a jeho najbližší spolupracovníci, sa nachádzala na Gunduličovej ul. (Poradca pre židovskú otázku D. Wisliceny, na ktorého sa v tejto práci zameriavam, býval na Kuzmányho ul. č. 5 a o pár domov ďalej mal aj svoju úradovňu. V čase, keď pracoval na Ústrednom hospodárskom úrade sa však zdržiaval priamo v budove tejto inštitúcie, kde mal kanceláriu aj jeho nadriadený Augustín Morávek.) Prirodzene, k dispozíciii boli aj služobné autá so šoférmi, ktorí, rovnako ako aj ďalší personál (telefonisti, stenotypistky a ostatné technické funkcie) pochádzali buď z rodín bratislavských Nemcov, alebo si ich poniektorí členovia vyslanectva priniesli z Nemecka zo svojho predchádzajúceho pracoviska. To, že sa diplomatický zbor mal v Bratislave dobre (a vo veľkej väčšine boli radi, že pô sobili práve na tomto mieste) vedeli aj vedúci predstavitelia nemeckého politického života, ktorí prichádzali na Slovensko na služobnú cestu. Všímali si relatívne slušne zásobené obchody a zeleninové trhoviská, o čom, neraz aj kriticky, informovali patričné miesta v Nemecku.

Beráteri prichádzali na Slovensko v priebehu augusta, resp. začiatkom septembra 1940 priamo z Berlína, kde boli vopred inštruovaní a informovaní. Ťažko hľadať odpoveď na otázku, podľa akých kritérií ich kompetentné miesta v Berlíne vyberali - v mnohých prípadoch rozhodla náhoda, no v niektorých sa brala do úvahy odbornosť, skúsenosti, funkčné zaradenie v nemeckých službách, ale aj ich osobná motivácia. Zaradenie beráterov do slovenských služieb však nezriedka sprevádzali aj nedostatky. To, že Tuka dohodol ich príchod, ešte zďaleka neznamenalo, že sa tak bude diať bez istých prejavov nesúhlasu medzi pracovníkmi slovenských inštitúcií a v niektorých prípadoch dokonca aj na najvyšších miestach. Po príchode prvých poradcov a v očakávaní ďalších sa začala prejavovať určitá nesystematickosť: "Poradcov začali posielať z Nemecka ako sa im páči a slovenská vláda nemala možnosť vyjadriť sa k tomu."^12/ - potvrdil vtedajší šéf diplomatického protokolu. Ich zaraďovanie sa usilovali niektorí predstavitelia slovenských inštitúcií riešiť konzultáciami so samotným Tukom. Navrhovali mu, aby o vysielaní poradcov a o povahe ich funkcií sa dohodol najskôr s vyslancom Ludinom a až po ich vzájomnej dohode mala nastať výmena osobných nót medzi nimi. Po jednej z takýchto porád bol Tuka dokonca náchylný prijať myšlienku, že poradcovia by mali byť z Nemecka vysielaní len po písomnom súhlase príslušného rezortného slovenského ministra a mali byť iba detašovanými úradníkmi pri slovenských úradoch, bez práva rozhodovať, ale iba poskytovať odborné rady na žiadosť šéfa úradu. Ako sa neskôr ukázalo, takáto predstava bola vyslovene nereálna, pretože Tuka by v podstate nedodržal prísľub voči Ribbentropovi, resp. Killingerovi, v rámci ktorej sa zaviazal (i keď ústne a bez akéhokoľvek písomného záznamu) poskytovať poradcom všestrannú pomoc. Navyše Ludin trval na tom, aby sa poradcom priznala povaha vyšších diplomatických úradníkov vyslanectva so všetkými výsadami a oslobodeniami, ale s tým rozdielom, že nebudú vedení na diplomatickej listine. ^13/

Činnosť poradcov by sa dala najvernejšie zrekonštruovať na základe správ, ktoré mali, podľa nariadenia Zahraničného úradu, podávať priamo vyslancovi. Nevedno, či všetci poradcovia tak aj robili, pretože podstatná časť ich hlásení sa nezachovala. Po niektorých poradcoch neexistuje jediný písomný dokument. Z tých, ktoré sú k dispozícii hlavne v nemeckých archívoch badať, že mnohí o svojej funkcii podávali správy vyslovene z donútenia a o niektorých beráteroch jestvujú len povojnové svedecké výpovede. Z torzovitých prameňov teda nemožno dostatočne zmapovať každodenné účinkovanie poradcov. To však nič nemení na skutočnosti, že po krátkom čase sa im podarilo získať kontrolu nad najdôležitejšími inštitúciami, ktoré sa postupne podriaďovali nemeckým záujmom. Kolaboratský postoj Tukovej vlády a ústretové podmienky, ktoré im vláda vytvorila, tak umožnili na Slovensku nastoliť ovplyvňovací a najmä kontrolný systém, ako súčasť nemeckej hegemónie.

Vznik nemeckého vyslanectva a aktivity vyslanca Killingera

Zahraničný úrad v Berlíne si vo svojej zahraničnej politike kládol podmienku budovania svojich zastupiteľstiev na najvyspelejšej úrovni, a to z viacerých dô vodov. Pracovníci vyslanectiev plnili predovšetkým funkcie sprostredkovateľov záujmov Ríše, ktorá si takto udržiavala svoj vplyv v tej-ktorej oblasti. Nemecké vyslanectvo v Bratislave sa začalo budovať hneď po vzniku slovenského štátu, keď Nemecko nadviazalo so Slovenskom diplomatické styky. Zastupiteľstvo nemalo charakter vyslanectva, ale konzulátu. Po tom, čo koncom marca 1939 diplomatické styky s Bratislavou nadviazali aj najvyšší predstavitelia Belehradu a Sofie, vedúci politického oddelenia Zahraničného úradu E. Woermann uvítal tento krok ako „príspevok k ozdraveniu vzťahov v dunajskom priestore." ^14/ Pre Nemecko bol tento akt mimoriadne významný, pretože v ňom videlo otvorené dvere na preniknutie do tohto priestoru. Vzápätí svoj konzulát v Bratislave povýšilo na diplomatické zastúpenie. Viedol ho konzul Ernest von Druffel, ktorý nasledujúce štyri mesiace vystupoval ako správca vyslanectva a nie ako vyslanec. Druffel sa obmedzoval na podávanie správ do Berlína a prostredníctvom Woermanna zabezpečovval kontakt medzi Bratislavou a Berlínom. Neprejavoval mimoriadnu aktivitu, ale presne podľa smerníc Berlína sa usiloval o dobré kontakty s najvyššími predstaviteľmi slovenského štátu, s ktorými zdieľal spoločné stanovisko, že „Slovensko, tento malý štát, potrebuje radu a pomoc zahraničnej mocnosti." ^15/ Konzula Druffela vystriedal prvý nemecký vyslanec na Slovensku Hans Bernard. Jeho vymenovanie do tejto funkcie zdržiaval Zahraničný úrad až do júna, resp. júla 1939. Určité ašpirácie na tento post si totiž robil aj ríšsky miestodržiteľ vo Viedni Arthur Seyss-Inquart, ktorého všemožne podporoval F. Karmasin. Hitler síce začiatkom júna súhlasil s udelením agrément konzulovi I. triedy H. Bernardovi ^16/ , no celý problém okolo jeho vymenovania sa ešte neskončil. V hre bol ešte stále ctižiadostivý Inquart, prostredníctvom ktorého si chcel Karmasin udržať spojenie s Berlínom. V konečnom dô sledku však Inquart nezodpovedal predstavám Berlína, pretože jeho vymenovanie „by bolo precenením úlohy takej malej krajiny ako je Slovensko." ^17/ Bernardovo vymenovanie napokon schválili všetky inštancie. Na post vyslanca nastúpil s úmyslom pokračovať v osvedčenom nemeckom variante - v prístupe ríše k Slovensku ako k vzorovému štátu, pričom, podľa pokynov, mal „vystupovať spô sobom, ktorý nebude budiť dojem príslišnej aktivity vyslanectva.“ ^18/ Pô vodné pokyny Berlína sa postupne skorigovali. Bernard na žiadosť Zahraničného úradu vypracoval už spomenuté nemecké pripomienky voči Slovensku, ktoré Ribbentrop obratne využil počas salzburských rokovaní.

Bernard, ktorému najvyššie nemecké miesta vytýkali najmä to, že dostatočne nepochopil úlohu katolíckeho kňaza v prezidentskej funkcii, bol z postu vyslanca odvolaný krátko pred Salzburgom a na jeho mieste ho vystriedal Manfred v. Killinger.^19/ Do funkcie nastúpil koncom júla 1940 (poverovacie listiny prezidentovi J. Tisovi však odovzdal až 18. augusta) a hneď sa zúčastnil salzburských rokovaní. S ich závermi bol očividne spokojný, pretože v nich videl voľné pole svojej pôsobnosti. Úradu sa ujal veľmi aktívne a s úmyslom obstáť čo najlepšie. Ako sa neskoršie potvrdilo, ani on nebol takým typom vyslanca, ktorý by spĺňal predstavy Zahraničného úradu. Počas svojej misie sa v zložitých spoločensko-politických pomeroch dostatočne nezorientoval a mnohým súvislostiam ani neporozumel.^20/ Situáciu na Slovensku vnímal jednotvárne, orientoval sa len vďaka jednofarebnným informáciám (po slovensky nerozumel), ktoré získaval najmä od informátorov a z nemecky písaných novín Grenzbote, ktoré vlastnil Karmasin. Krátko po tom, čo sa ujal funkcie, adresoval Zahraničnému úradu analýzu slovenskej spoločnosti po Salzburgu. Podľa neho sa politicky vytvorili viaceré skupiny: politici, ktorí stopercentne stoja na nemeckej strane (Tuka, Mach, Murgaš), o lojalite ktorých nebolo pochýb, ďalej katolícky tábor, ktorý nemal zásadné výhrady proti Nemcom, pretože si uvedomoval tesnú spätosť Slovenska s ríšou. Skupinu reprezentoval Tiso a ľudia okolo neho zoskupení, ktorých Killinger označil za vyhovujúcich, pretože nepredstavovali nijaké nebezpečenstvo, pravda, za podmienky, že časom nezačnú otvorene prejavovať nepriateľský postoj voči Nemecku. Tretiu skupinu tvorili "mladí, väčšinou polovzdelaní ľudia, ktorí prišli z Prahy, ktorí nemajú žiadnu potuchu o politike. Typický predstaviteľ je Ďurčanský. Táto skupina musí byť všetkými prostriedkami eleminovaná a keď to nepôjde, musia byť jednoducho zlikvidovaní." ^21/ Killinger sa v situačnej správe zmienil aj o poradcoch. Podotkol, že nová vláda sa ujala svojej činnosti a prijala nové zákony, pričom vyjadril presvedčenie, že "pozitívna práca sa ešte len očakáva, a preto treba systém poradcov čo najskôr uviesť do praxe." ^22/

V polovici augusta, keď Killinger písal túto správu, čakal plán vyslania nemeckých poradcov na Slovensko už len na malé korektúry. Vyslanec dobre vedel, že v najbližších dňoch sa celá akcia začne realizovať. Koncom mesiaca mal už vypracovaný prehľad funkcionárov navrhnutých na miesta beráterov. K tým, o ktorých sa hneď po Salzburgu zmieňoval Ribbentrop, pridal ešte ďalších: pre vnútornú politiku, Hlinkovu stranu, ako aj Hlinkovu mládež a otázky spojené so študentstvom, pre sociálnu politiku, pô dnu reformu a verejné práce, železnice, bankovníctvo a lesné hospodárstvo. Informovaný bol už aj o tom, s kým sa na miesto prvých poradcov ráta a konkrétne predstavy mal aj v súvislosti s poradcom pre židovskú otázku.

Killinger tesne po nástupe do svojej funkcie, 6. augusta 1940, Zahraničnému úradu oznámil, že urýchlene potrebuje poradcu pre políciu, židovskú otázku a pre právo a zákony a pre potreby ministerstva vnútra. ^23/ Z jeho telegramu M. Lutherovi vysvitá, že medzi prvými mali prísť na Slovensko poradcovia z oblasti polície. Nebola to náhoda. Slovenská polícia patrila medzi najdôležitejšie oblasti, kde mali poradcovia figurovať. Okrem polície venovali nemecké najvyššie miesta pozornosť aj Slovenskej národnej banke, najdôležitejšiemu prvku slovenského hospodárskeho i finančného života Slovenska. Ríšska banka vyslala v apríli 1939 do SNB dvoch poradcov, riaditeľov Ríšskej banky Waldheckera a Dr. Einsiedla. Obaja, aj napriek obmedzenej právomoci, získavali cenné informácie o ekonomike a finančnom stave spoločnosti. Vyslanie týchto poradcov na Slovensko priamo súviselo s tajným protokolom o hospodárskej a finančnej spolupráci, resp. s Ochrannou zmluvou z 23. marca 1939.

Na žiadosť V. Tuku ríšsky veliteľ SS a veliteľ nemeckej polície H. Himmler už 29. júna 1939 vyslal policajných expertov na čele s vládnym radcom Tanzmannom. Úlohou jeho misie malo byť štúdium slovenskej polície, vrátane pomoci, o ktorú sama prejaví záujem, ako aj udržiavanie kontaktov so slovenskou políciou, aby bolo možné energicky čeliť zločineckej politickej činnosti. Misia sa na Policajnom riaditeľstve nestretla s dostatočným pochopením a dokonca i Tuka nadobudol presvedčenie, že expertov negujú aj vysokí policajní funkcionári. Po týchto skúsenostiach nemecké vyslanectvo do Berlína oznámilo, že policajnej komisii sa nepodarilo nadviazať spoluprácu so slovenskými policajnými úradmi. Nemeckí experti po mesačnom účinkovaní priznali neúspech a svoju činnosť ukončili.

Tuka sa však svojich zámerov - prispôsobiť slovenskú políciu nemeckej - nevzdal. Prostredníctvom vedúceho nacistickej vojenskej spravodajskej služby (abwehru) si vyžiadal ďalšiu policajnú misiu, ktorej členovia mali účinkovať pri budovaní slovenského policajného a bezpečnostného systému podľa nemeckého vzoru. Berlínska centrála gestapa poslala v septembri 1939 do Bratislavy trojčlennú komisiu, ktorej vedúcim bol Jozef Vogt (z Úradu tajnej štátnej polície vv Berlíne), kriminálny komisár Franz Goltz (zo služobnej mestskej polície v Liberci, určený pre politickú políciu) a kriminálny komisár Günther Pütz (z Úradu tajnej štátnej polície, určený pre exekutívu). Komisia, ktorej V. Tuka prisľúbil politickú podporu, bola pričlenená k nemeckému vyslanectvu, kde sa hlásili u dô stojníka abwehru nemeckej vojenskej komisie dr. Nagelera. Ich úlohou bolo školiť príslušníkov slovenských bezpečnostných úradov a podieľať sa na zriaďovaní štátnej bezpečnostnej polície. Pripravovali kurzy a prednášky o vzniku, metódach a úlohách nemeckej polície, a to najmä z politického hľadiska. Kurzy trvali asi tri týždne a aj napriek tomu, že o ne nebol mimoriadny záujem, zúčastňovali sa ich niektorí vedúci činitelia slovenskej polície. Za najväčší úspech ich misie možno označiť to, že Ministerstvo vnútra prejavilo ochotu zriadiť podľa nemeckého vzoru bezpečnostnú políciu, resp. Ústredňu štátnej bezpečnosti. Vznikla zlúčením IV. oddelenia ministerstva vnútra a spravodajského oddelenia Policajného riaditeľstva v Bratislave. Jej vznik s uspokojením prijal aj Ríšsky vodca SS a šéf nemeckej polície, ktorý v nej videl spojenie organizačnej práce nemeckej polície so slovenskou politickou políciou. ÚŠB začala fungovať od 1. januára 1940. Jej prednostom sa stal J. Mišík, ktorému neskôr pracovne podliehal aj F. Goltz. Ten, po zániku misie, zostal ako jediný na Slovensku a bol pridelený ako policajný atašé pri nemeckom vyslanectve v Bratislave a pô sobil ako styčný dô stojník nemeckej bezpečnostnej služby.

Dlhoočakávaný bol aj poradca pre židovské záležitosti. V Tukových predstavách to mal byť človek flexibilný, znalý pomerov a po všetkých stránkach schopný. Titul poradca pre židovské otázky (v nemeckých materiáloch označovaný ako Berater für Judenfragen, Jüdischer Berater, Berater für die jüdische Angelegenheiten) sa začal používať až v septembri 1940, keď funkcionári Eichmannovho oddelenia IV B 4 v RSHA boli vyslaní do zahraničia, aby dohliadali na riešenie židovskej otázky a spolupracovali pri jej konečnom riešení. V niektorých štátoch figurovali viacerí poradcovia-experti na židovskú problematiku. V desiatich európskych štátoch ich pôsobilo asi 14, no niektoré pramene uvádzajú aj vyšší počet.

Zbor poradcov pre židovskú otázku v okupovaných európskych krajinách ^24/ tvorili odborníci na túto problematiku: Bulharsko - Theodor Dannecker, Belgicko - Kurt Asche, Francúzsko - Theodor Dannecker, Heine Röthke, Alois Brunner, Grécko - Dieter Wisliceny, Alois Brunner, Holandsko - Wilhelm Zoepf, Chorvátsko - Franz Abromeit, Maďarsko- Adolf Eichmann, Dieter Wisliceny, Theodor Dannecker, Franz Abromeit, Hermann Krumey, Otto Hunsche, Franz Novak, Siegfrid Seidl, Rumunsko - Gustav Richter, Slovensko - Dieter Wisliceny, Alois Brunner, Taliansko - Theodor Dannecker, Fridrich Rosshammer.

Všetci Eichmannovi muži boli jeho vernými spolupracovníkmi, navyše Wisliceny a Dannecker pracovali s Eichmannom v židovskom oddelení na SD a Wisliceny im bol istý čas nadriadený. Títo muži boli o svojom poslaní dobre informovaní. Eichmann nerobil pred nimi nijaké tajnosti. Dannecker bol dokonca jedným z prvých, ako uvádza nemecká historička C. Steuerová, ktorí vedeli, že Židia deportovaní do Poľska boli hneď od začiatku systematicky vraždení. Wisliceny, ako sám vo svojich svedeckých výpovediach uvádzal, sa to dozvedel o niečo neskôr.^25/

 Poznámky:

 I.

Od samostatnosti po Salzburg