Porevolučné obdobie, nazývané Bachov neoabsolutizmus (podľa ministra vnútra Alexandra Bacha, 1852 - 1859), je charakterizované centralizmom a perzekúciami režimu, čo v praxi spôsobilo výraznú diskontinuitu vo vývoji združovania.

V dôsledku revolučných udalostí i v porevolučnom období zanikla väčšina spolkov a osvetových zariadení. Zaviedlo sa dozorné právo štátu nad všetkými združeniami (1852) povinnosťou nového spolku registrovať sa a predložiť stanovy (od roku 1856 aj výročné správy o činnosti), pričom povinnosť evidencie na úrovni krajín platila už od roku 1845⁴⁸. Cisársky patent z roku 1852 síce umožnil zakladať cirkevné, kultúrne, peňažné a úverové združenia, úrady však likvidovali a nepovoľovali zakladanie hospodárskych, pohrebných a iných spolkov na vidieku. Päťdesiate roky znamenajú koniec prvej vlny slovenského družstevníctva. Až do roku 1860 bol povolený minimálny počet nových spolkov, niektoré účinkovali tajne⁴⁹.

Diskontinuitu môžeme ilustrovať údajmi z úradných štatistík. V prvých troch desaťročiach 18. storočia existovalo v celom Uhorsku len 52 spolkov, v rokoch 1830 - 1835 v súvislosti s "nacionalizáciou" združovania vzniklo 38 nových a do roku 1845 ďalších 118 spolkov. Oproti tomu v období absolutizmu registrujeme len 50 nových spolkov⁵⁰. V roku 1856 bolo na území dnešného Slovenska vyše 150 spolkov⁵¹, k roku 1862 ich počet klesol pod 100 ( v Uhorsku bolo v tom čase zaevidovaných spolu 579 spolkov a spoločností), v roku 1878 už existovalo na našom území 735 združení ⁵².

Po obnovení ústavných pomerov roku 1860 nastalo určité uvoľnenie politického tlaku najmä vo vzťahu k národnostiam. Na memorandovom zhromaždení v júni 1861 predstavitelia slovenského národného hnutia opätovne nastolili požiadavku založiť celonárodnú kultúrnu inštitúciu a ustanovili jej prípravný výbor. Akcii predchádzali neúspešné pokusy v 50. rokoch (prvú žiadosť o schválenie podali v novembri 1851). Po schválení stanov (21.8.1862) cisárom, ktorý sa pripojil k radu jej zakladajúcich členov, sa v Martine 4.8.1863 konalo prvé valné zhromaždenie celonárodnej kultúrno-osvetovej inštitúcie Matice slovenskej v Martine. Aj zloženie jej vedenia odrážalo zjednotenie - predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyzes, podpredsedom superintendent evanjelickej cirkvi Karol Kuzmány. Matica slovenská sa stala najvýznamnejšou reprezentantkou slovenského národného hnutia. Vykonávala všestrannú vydavateľskú, muzeálnu, archívnu, osvetovú a vedecko-výskumnú činnosť ⁵³.

V 60. rokoch bola obnovená väčšina hospodárskych a ostatných spolkov, založených v 40. rokoch, vznikli nové vzdelávacie neziskové organizácie pod vplyvom a za pomoci Matice slovenskej. Protialkoholické hnutie sa však v predrevolučnom rozsahu nepodarilo obnoviť⁵⁴.

4. OD DUALIZMU DO VZNIKU ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY (1867 – 1918)

Od 60. rokov 19. storočia smeroval vývoj v rakúskej monarchii ku kríze (aj v dôsledku prusko-rakúskej vojny 1866), ktorá vyvrcholila v roku 1867 rakúsko-uhorským vyrovnaním. Štátoprávne usporiadanie monarchie sa zmenilo do podoby dualizmu, v prospech politickej samostatnosti Uhorska (spoloční zostali panovník, zahraničná politika, armáda a financie). Pre Slovákov a ostatné nedominantné národy v Uhorsku to znamenalo nástup silnejšej vlny maďarizácie. Feudálne pozostatky a komplikovanejší, menej intenzívny priebeh industrializácie v kombinácii s národným útlakom, nevytvorili podmienky pre sformovanie početnej slovenskej strednej podnikateľskej triedy, ktorá je nositeľom demokratických občianskych ideálov a ktorá tvorí najväčší potenciál pre vznik neziskových organizácií.

Ekonomický a spoločenský život v Uhorsku sa po roku 1867 začal čoraz výraznejšie odlišovať od rakúskych pomerov. Uhorskí politici začali presadzovať ideu budovať štát na princípe jednotného politického národa (princíp jeden štát - jeden národ - jeden jazyk), ktorá bola zakotvená aj v národnostnom zákone z roku 1868.

Diskriminácia nemaďarských národov našla svoj výraz aj pri uplatňovaní vrchnostenského práva nad spolkami. Základným predpisom o združovaní sa stalo nariadenie ministerstva vnútra č.1508/1875, ktoré odrážalo celkovú spoločensko-politickú nerovnosť systému diskrimináciou organizácií národnostných a robotníckych. Národnostné mohli mať len literárno-vzdelávací charakter, národný prívlastok v názve spolku bol zakázaný. Robotnícke združenia trpeli zákazom zakladať filiálky, smeli existovať len v rámci profesijnej organizácie. Zrušiť spolok robotníkov bol oprávnený hlavný úradník župy, hoci u ostatných typov mal toto oprávnenie iba minister vnútra. Čiastočne sa zliberalizovalo povoľovanie činnosti novej organizácie. Mohla začať činnosť 40 dní po zaslaní stanov na ministerstvo vnútra so žiadosťou o registráciu, podľa starších predpisov dostala povolenie až po ich písomnom schválení⁵⁵. Slovenské kultúrne, osvetové a hospodárske spolky boli často jedinou platformou, ktorá poskytovala priestor pre artikuláciu demokratických a národných záujmov. Pestovanie slovanskej vzájomnosti na pôde Matice slovenskej, označovanej predstaviteľmi maďarskej politiky za panslavizmus a obvinenie z vyvíjania politickej činnosti sa stalo oficiálnym dôvodom pre zakázanie jej činnosti ministrom vnútra 6.5.1875⁵⁶. Niektoré jej úlohy (vydavateľské, literárne, muzeálne) prevzal ženský vzdelávací a dobročinný spolok Živena, ktorý pracoval v Martine od roku 1869. Nepodarilo sa mu však splniť funkciu národného reprezentanta Slovákov⁵⁷.

Pri schvaľovaní stanov novovznikajúcich slovenských dobrovoľných združení dochádzalo k niekoľkomesačným, ba až k niekoľkoročným prieťahom, takže mnohé fungovali bez štátneho povolenia. Napríklad Spolok svätého Vojtecha musel čakať na schválenie stanov 13 rokov, Slovenský spevokol v Martine 7 rokov⁵⁸. Uhorský štátny aparát sa snažil zasahovať do činnosti národnostných spolkov aj v rakúskej časti monarchie, napríklad sa v roku 1892 a 1914 diplomatickou cestou dožadoval zákazu činnosti slovenských spolkov (Tatran vo Viedni, Českoslovanská jednota v Prahe).

Na druhej strane existovali asociácie, ktoré mali štátnu podporu. Dostávali ju združenia integrujúce robotníkov v antikomunistickom duchu a hospodárske a osvetové maďarizačné spolky. Najvýznamnejším na území dnešného Slovenska bol Hornouhorský maďarský osvetový spolok FEMKE so sídlom v Nitre (1883 - 1918), podporovaný štátom (napríklad dostal do správy časť majetku zrušenej Matice slovenskej⁵⁹). Členovia - vysokí štátni úradníci a cirkevní hodnostári - odôvodnili jeho vznik v duchu maďarského nacionalizmu: "FEMKE vznikol preto, aby ... zachránil jeden a pol milióna slovensky hovoriacich a aby ich silou maďarského jazyka nerozlučne pripútal k nedeliteľnému maďarskému štátu."⁶⁰

Napriek úradným obmedzeniam v 70. rokoch prudko vzrástol počet nových kasín, dobročinných, svojpomocných a hasičských spolkov v celoštátnom meradle⁶¹. Podľa štatistiky z roku 1878 vznikalo v šesťdesiatych rokoch ročne 100 až 200 nových spolkov, v sedemdesiatych rokoch 300 až 500. Stav k roku 1878 bol 3995 spolkov na území Uhorska celkovo s vyše 672 000 členmi, pričom v Rakúsku bolo v tom čase 11 017 spolkov. Rozhodujúcu úlohu v spolčovaní zohral proces urbanizácie - najviac dobrovoľných organizácií sa sústredilo do miest (v mestách pripadol jeden spolok na 927 obyvateľov, na vidieku až na 4328). Čo sa týka zastúpenia jednotlivých etník, najviac združení fungovalo v župách s nemeckým obyvateľstvom, najmenej v oblastiach osídlených Rusínmi. Až 31% všetkých uhorských spolkov tvorili tzv. priemyselné spolky (po zrušení cechového zákona v roku 1872 museli byť podnikateľské združenia registrované vo forme spolku). Podľa počtu členov prvé miesto s priemerne 200 členmi zaujali svojpomocné spolky (pohrebné a iné). Z dobročinných spolkov pripadala vyše polovica na ženské organizácie⁶². Z hľadiska funkcie pripadlo prvé miesto svojpomoci a reprezentácii záujmov, ďalej kultúre, samovzdelávaniu a dobročinnosti⁶³.

K ešte výraznejšiemu nárastu združovania došlo v 90. rokoch. Zvýšil sa podiel telovýchovných a športových klubov a spolkov, vzrástol počet robotníckych svojpomocných a vzdelávacích združení a odborových organizácií. Spolky sa stali nezastupiteľnou súčasťou spoločenského života miest a mestečiek. V päťtisícovej Levoči existovalo v tomto období 40 spolkov najrozličnejšieho zamerania, v Bratislave až 81, s vyše 18 500 členmi, ktoré vytvárali osobitý mestský kolorit predovšetkým usporadúvaním zábav, plesov a športových súťaží⁶⁴. Najvýznamnejšiu úlohu medzi slovenskými organizáciami zohrali v tomto období vydavateľský katolícky Spolok svätého Vojtecha v Trnave(od 1870), Tranoscius (1898), Slovenská muzeálna spoločnosť (od 1895) a hospodárske svojpomocné spolky⁶⁵.

Medzi spolky s najpočetnejším členstvom patrili naďalej hasičské spolky. Ich tradícia siaha do obdobia stredoveku, keď sa v mestách organizovali mestské požiarne zbory. Neskôr sa požiarna ochrana vykonávala v rámci cechov, pričom sa vytvárali aj meštianske hasičské zbory. Najstarší známy je z Prešova z roku 1847, prvý dobrovoľný z Trnavy a Bratislavy z roku 1868. Po zrušení cechov v Uhorsku (1872) nadobudli staré i novovytvárané združenia podobu dobrovoľného meštianskeho požiarneho spolku⁶⁶.

Od 90. rokov, po takmer dvadsaťročnej diskontinuite vo vývoji, sa slovenské družstevníctvo dostalo na kvalitatívne vyššiu úroveň. Vzrástol počet družstiev a ich členská základňa, rozšírili sa všetky typy družstiev, okrem bytových. Svojou osvetovo-vzdelávacou činnosťou zohrávali slovenské družstvá významnú úlohu v národno-emancipačnom zápase Slovákov⁶⁷. Z hľadiska počtu najvýznamnejšie boli spotrebné, tzv. potravné či konzumné družstvá a družstevné organizácie s kumulovanými funkciami (konzumno-úverové). Ich počet pred prvou svetovou vojnou sa na území Slovenska pohyboval okolo 100. Vytvorili sa prvé nadregionálne zväzy - v Budapešti v roku 1898 maďarský Hangya (Mravec) a v roku 1912 slovenské ústredné družstvo. Tretina slovenských konzumných družstiev sa združila do českého Ústredného zväzu českoslovanských konzumných, výrobných a hospodárskych družstiev v Prahe⁶⁸.

V tomto období sa podarilo vo väčšom rozsahu obnoviť tradíciu protialkoholických združení potom, ako boli nezávislé spolky miernosti v roku 1874 ako "strediská panslavizmu" zakázané. Štát uprednostňoval a podporoval iniciatívy zo strany cirkvi. V rámci katolíckej cirkvi vzniklo niekoľko Braterstiev sv. Ruženca, evanjelici sa združovali v rámci svetových organizácií Modrý kríž a Good Templars, ktoré však mali, aj napriek neúnavnej aktivite sestier Royových, veľmi malý dosah na riešenie problému alkoholizmu⁶⁹. Tento problém bol skutočne pálčivý, dotýkal sa žien i detí. Vo vzorových stanovách Spolku kresťanskej striezlivosti z roku 1898 sa počíta s účasťou žien ako so samozrejmosťou, pričom sa odporúča získavať aj mladistvých členov: "Okrem dospelých môžu sa, a to veľmi chvalitebne, len že nie bez dovolenia rodičov alebo pestúna, aj dietky do svojho 16. roku odriekať sa od všetkého páleného nápoja, spolu sľubujúc, že víno a pivo len v malej miere, s dovolením rodičov, užívať budú"⁷⁰.

Obmedzenia slobody združovania a zhromažďovania nabrali na intenzite v čase prvej svetovej vojny. Spolkový život ochrnul, mnoho osôb sa dostalo pod policajný dozor⁷¹.

Počas celého obdobia existencie habsburskej monarchie fungovalo množstvo nadácií. Ich počet nepoznáme ani približne (na rozdiel od Čiech, kde v roku 1893 bolo vyše 1000 študijných nadácií⁷²), pretože evidované boli len niektoré ich druhy. Uhorské právo chápalo nadáciu ako právnickú osobu, ako "majetkový komplex organicky zviazaný v určitom vzťahu k nejakej osobe" (súkromnej alebo právnickej)⁷³. Rozlišovalo sa medzi právnickou osobou - základinou (alapítvány), z ktorej sa na vyhradené účely smeli použiť len výnosy z jej celkového majetku a medzi fondom (alap), ktorý netvoril samostatnú právnickú osobu a mohol sa použiť celý. Ďalej sa nadácie členili podľa správcu na cirkevné a svetské, podľa určenia na verejné (verejnoprospešné) a súkromné, čiže rodinné, najčastejšie na financovanie štúdia členom rodiny⁷⁴.

Pod štátnym dozorom boli v prvom rade štátom zriaďované nadácie. Napríklad spomínaná študijná a univerzitná základina sa v roku 1848 dostala pod správu ministerstva školstva, pri ktorom vzniklo v roku 1867 osobitné oddelenie, tzv. kráľovské riaditeľstvo verejných fondov⁷⁵. Časť základín zostala v správe cirkvi. Problematickejšie a zdĺhavejšie bolo uplatňovanie štátneho dozoru nad nadáciami v správe žúp a obcí (napríklad cestné, chudobnícke), ale najmä v správe mimovládnych právnických osôb (nadácie v rámci súkromných škôl, nemocníc, sociálnych zariadení, spolkov, družstiev). Hoci existovala idea štátneho dohľadu nad všetkými nadáciami, príslušná legislatíva ju napĺňala nedostatočne⁷⁶. Evidenciu všetkých prihlásených nadácií vykonávala župná administratíva v tzv. kmeňových knihách, ktoré boli pre školské základiny zavedené v roku 1783, pre ostatné v roku 1797⁷⁷. Prihlasovacia povinnosť každej novej nadácie, nariadená v roku 1784, sa uzavrela vydaním nadačnej listiny, čo sa roku 1904 stalo podmienkou pre získanie statusu právnickej osoby⁷⁸. V prípade, že účel nadácie už viac nebolo možné plniť, prípadne ak nadobudol charakter "škodlivý verejnému záujmu", štát si vyhradil právo "postarať sa, aby bola použitá na podobný cieľ"⁷⁹.

Dôvodom pre založenie nadácie bolo získať finančné prostriedky na riešenie dlhodobého alebo aktuálneho problému - financovanie štúdia, sociálnej a zdravotnej starostlivosti, sociálnych akcií v obdobiach kríz a vojen, stavby alebo kúpy budovy pre verejnoprospešné organizácie alebo spolky a podobne.

Prakticky na každej škole a v takmer každom spolku existovalo niekoľko základín. Známou nadáciou sa stala Základina Domu Matice Slovenskej, na ktorú prispel početný rad slovenských vlastencov. Zbierky na ňu sa robili rôznymi formami - zbieralo sa "na zoznam" pri slávnostiach a sviatkoch, "do varečky" na svadbách, na fašiangových zábavách, robili sa "grajciarové zbierky na knižtičku". Organizátormi zbierok boli často ženy⁸⁰. Veľmi časté boli testamentárne odkazy občanov cirkvi, chudobincom, sirotincom, nemocniciam, školám a podobne, pričom neraz išlo o skutočne vysoké sumy. Napríklad v roku 1776 bola v bratislavskom špitáli zriadená Základina Františka Töröka, ktorú tento vo výške 200 tisíc zlatých určil na zaopatrenie chovancov v špitáli, časť vyhradil na vzdelávanie sirôt⁸¹. V rokoch 1902 a 1907 založil gróf Ján Pálffy tri základiny v podobe majetku až 19 200 ha pôdy a jeho majetkov vo Svätom Jure. Základiny vyhradil na štipendiá a pre bratislavskú detskú nemocnicu⁸². Mnoho základín bolo určených na štipendiá. Na lesníckom odbore banskoštiavnickej akadémie existovalo podľa štatútu z roku 1867 až 42 štipendií v hodnote od 300 do 350 zlatých ročne na študenta, čo zhruba zodpovedalo nevyhnutným nákladom na štúdium⁸³.

Zaujímavou formou spravovania základiny bol kolektívny orgán - kuratórium. Ako príklad uvádzame Základinu Kataríny Schifbeckovej. Táto bratislavská meštianka zanechala testamentom z roku 1893 50 tisíc korún, ktoré dala do správy svojim dedičom na dobročinné účely. Dedičia (jej neter Mária Stabwasserová a priateľ nebohej, veľkopodnikateľ Johann Ludwig) založili spomínanú základinu schválením nadačnej listiny ministerstvu vnútra. Majetok použili na vybudovanie "základinného domu" pri bratislavskom Blumentálskom kostole, pričom sami prispeli 26 tisíc korunami. Dokončenú budovu s 50 bytmi, vyhradenými pre lacné ubytovanie schudobneným drobným bratislavským remeselníkom, dali dedičia v roku 1895 do správy mesta. Ďalšie plány (poskytnúť priestory pre ľudovú kuchyňu, ohrieváreň, detskú opatrovňu a domov pre slúžky) malo uskutočniť 21-členné kuratórium, volené z významných zástupcov mesta a mestskej správy. Členovia kuratória volili zo svojich radov ďalších funkcionárov (predseda, podpredseda, pokladník), svoje čestné funkcie vykonávali bezplatne⁸⁴.

Samozrejme aj spolky mali vlastnú vnútornú štruktúru a hierarchiu. Obvyklými funkciami boli predseda, podpredsedovia, pokladníci a ďalšie, u hasičských a streleckých spolkov veliteľ družstva, u športových tréner, u speváckych a divadelných dirigent a režisér a pod. Kolektívne orgány predstavovali výbor a valné zhromaždenie ako najvyšší orgán. Členstvo väčšinou charakterizovala dobrovoľnosť vstupu a stanovami formálne zaručená rovnosť členstva. Podľa výšky vkladu existovali riadni, prispievajúci, zakladajúci, prípadne čestní členovia. V podmienkach Uhorska, ktoré nezaručovalo demokratické práva a slobody v dostatočnej miere (napríklad volebné právo malo koncom 19. storočia len 5-7% obyvateľstva⁸⁵), predstavovali spolky významnú, častokrát jedinú platformu pre uplatňovanie demokratických pravidiel.

Časť združení si však, v súlade s celkovým charakterom spoločnosti, naďalej uchovávala stavovské tradície. Napríklad vnútrospolkové predpisy Spolku katolíckych pracujúcich dievčat v Bratislave sa ešte aj koncom 90. rokov minulého storočia vyznačovali neobyčajnou prísnosťou, ktorá hraničila s obmedzovaním osobnosti členiek, ktoré nemali v rámci spolku žiadne rozhodovacie práva (povinnosť navštevovať každú schôdzu s trestom vylúčenia, predpisy o oblečení, o trávení voľného času, atď.). Dobrovoľnosť vstupu a výstupu z členstva bola obmedzovaná zásadou, že "kto vystúpi zo spolku bez ohlásenia, prehreší sa voči 7. božiemu prikázaniu a prejaví sa ako neslušné a nevďačné dievča"⁸⁶.

Najdôležitejšiu funkciu dobrovoľných asociácií v období do roku 1918 vidíme v tom, že na rozdiel od štátneho sektoru vytvárali priestor pre uplatňovanie demokratických princípov (vnútrospolková demokracia, platforma artikulácie nacionálnych, kultúrnych a sociálnych záujmov, emancipácia žien) a otvorili tak cestu budovania občianskej spoločnosti zdola. 

5. VEK SPOLČOVANIA: 1918 - 1939

Štát zaručil právo spolčovania okrem ústavy aj konkrétnymi opatreniami vo verejnej správe. Podporoval rozvoj dobrovoľníckeho sektora, hlavne v oblasti sociálnej starostlivosti. Toto obdobie môžeme právom označiť za "vek združovania" - oproti predošlému vývoju enormne vzrástol počet dobrovoľných asociácií na Slovensku na 16 033 spolkov, z toho v Bratislave na 987⁸⁷. Spolky a nadácie sa vytvárali podľa účelu a v rámci neho podľa náboženskej, etnickej a profesijnej príslušnosti i podľa politického presvedčenia. Silné postavenie si zachovali sociálne a zdravotné združenia a nadácie - v roku 1935 ich na Slovensku pracovalo 1936, z podporných spolkov bolo najviac židovských⁸⁸. Čo sa týka kontinuity vývoja s uhorským obdobím, niektoré organizácie pretrvali, mnohé zanikli. Kontinuita maďarských a nemeckých spolkov nebola podstatne narušená ani odchodom časti členstva do Maďarska, ani stratou spojenia s celouhorskými centrálami. Do určitej miery bola zachovaná aj priberaním bývalých funkcionárov zaniknutých spolkov do novovznikajúcich asociácií⁸⁹. Obnovila sa činnosť Matice slovenskej (od roku 1919) ako významného centra osvetovej a kultúrnej činnosti na Slovensku. Prostredníctvom špecializovaných ústredí pomáhala v mestách a obciach organizovať knižnice, ochotnícke divadelné a spevácke súbory. Oproti 1715 členom v 25 miestnych odboroch v roku 1919 zaznamenala nárast svojej pôsobnosti v podobe 34 632 členov v 186 filiálkach v roku 1938⁹⁰. Politické zmeny pozitívne ovplyvnili aj rozvoj ostatných slovenských kultúrnych spolkov, napr. Živeny.

Demokratickú spolkovú bázu využívali na artikuláciu a obhajobu kolektívnych záujmov všetky vrstvy formujúcej sa občianskej spoločnosti, príslušníci všetkých národností, konfesií, profesií, pohlaví a generácií. Priestor na združovanie dostali všetky minority (maďarská, nemecká, židovská, rusínska), V roku 1926 bolo z 8000 všetkých spolkov 85% čisto slovenských⁹¹. Významný podiel na združovaní mali Židia, najmä v sociálnej oblasti, vrátane spolkov chevra-kadischa. Československá republika bola jediným európskym štátom v medzivojnovom období, kde mali Židia štatút a práva minority. V roku 1932 pôsobilo v Bratislave 35 židovských spolkov a ďalšie, hlavne sociálne inštitúcie⁹².

Spolky mali na rozdiel od predchádzajúceho obdobia možnosť zakladať filiálky, čím sa značne rozšírila ich teritoriálna pôsobnosť. V roku 1935 bolo zaevidovaných takmer 1500 pobočiek sociálno - zdravotníckych asociácií, najviac mala katolícka Karita (až 349)⁹³. Charakteristickým rysom spolčovania v medzivojnovom období sa stalo združovanie organizácií do nadregionálnych zväzov, čím vznikli masové združenia s pôsobnosťou na celom území Slovenska a Československa (telovýchovné, sociálno - zdravotné, študentské, družstevné, robotnícke ústredne). Zväzy, ktoré začali vznikať už v uhorskom období, plnili koordinačnú a poradenskú funkciu ústredia, u družstiev aj úlohu finančných centier.

Družstevníctvo zaznamenalo v medzivojnovom období rozkvet. Na Slovensku bolo v roku 1918 1146 družstiev, takže mali vzhľadom na celkový počet obcí (cca 3000) skutočne významný podiel na vidiecku societu. Prevahu so vzostupnou tendenciou si zachovali roľnícke potravné družstvá - v roku 1918 bol ich počet 595, ale o rok neskôr už existovalo 742 potravných družstiev so 122 tisíc členmi a zhruba 800 predajňami⁹⁴.

Družstevné združenia a svojpomocné, najmä pohrebné spolky, prevažovali na dedinách, v mestskom prostredí fungovali iné typy. V Bratislave dominovali spolky stavovské a odborové (v roku 1931 ich bolo 178, z toho 56 robotníckych), spoločenské (vyše 120), humanitné (70 - 90) a športové (vyše 90). Najpočetnejšiu členskú základňu mali pohrebné, hasičské a športové spolky. V členstve sa odrážalo pestré národnostné zloženie mesta - popri slovenských pôsobili nemecké, maďarské, židovské alebo zmiešané organizácie. Okrem vzdelávacej funkcie suplovali alebo dopĺňali činnosť štátnych orgánov v oblasti zdravotníctva, sociálnej starostlivosti a ochrany prírody⁹⁵.

V rámci neziskových organizácií si nadácie zachovali status právnickej osoby. Štát vykonával právo dozoru schvaľovaním nadačnej listiny ministerstvom vnútra, mal teda právo nadácie povoľovať a schvaľovať, pretože len takto "môže získať najvyšší policajný úrad štátu vedomosť, akým verejným alebo súkromným účelom mieni slúžiť imanie zakladačné a či sa neprieči štátnemu, verejnému alebo mravnému záujmu". Správcami základín v Československej republike boli obce, okresy, krajiny, fary, kapituly, verejné a vojenské úrady a ministerstvá. Súkromné nadácie rodinné boli v roku 1924 zrušené. Na rozdiel od uhorského práva československé priznávalo status právnickej osoby aj niektorým fondom (cestný, pre zaopatrenie zamestnancov veľkostatku, invalidov), ostatné boli v správe okresov a obcí⁹⁶.

Po roku 1918 pôsobili na území Československa aj zahraničné nadácie, ktoré často spolupracovali priamo s vládou. Priamo s ministrom zdravotníctva sa kontaktovala Rockefellerova nadácia, ktorá vznikla v roku 1913 v USA z majetku, venovaného Johnom D. Rockefellerom na vedecké, sociálne a zdravotné účely vo výške 200 miliónov dolárov. Nadácia podporovala budovanie štátnych zdravotných ústavov v Európe a poskytovala štipendiá pre zdravotníckych pracovníkov. S jej pomocou sa podarilo vybudovať Štátny zdravotnícky ústav v Prahe. V oblasti liečenia a prevencie tuberkulózy pôsobila ďalšia americká Tomarkinova nadácia⁹⁷.

Etnická a náboženská heterogenita zostala významným činiteľom v politike i vo vývoji neziskového sektora. Najmä od 30. rokov, v dôsledku narastania nespokojnosti v ekonomickej a národnostnej oblasti (nemecká otázka, spory o postavenie Slovenska v ČSR), sa časť združení, v prvom rade telovýchovné, robotnícke organizácie a družstvá ocitla pod vplyvom politických strán. Osvetovou prácou a najmä masovými telovýchovnými vystúpeniami politicky pôsobili na obyvateľov. Do popredia sa dostávali najmä robotnícke sociálno-demokratické, komunistické a nacionalistické politické zoskupenia, ktoré zriaďovali vlastné osvetové strediská, mládežnícke a telovýchovné organizácie (sociálno-demokratická Robotnícka akadémia, komunistická výchovno-vzdelávacia organizácia Proletkult, Marxova akadémia, Socialistická akadémia, Robotnícke telovýchovné jednoty, Federácia proletárskej telovýchovy; popri provládnom Sokole sa presadzoval nemecký Deutscher Turnverband, proautonomistický slovenský Orol, židovská telovýchovná organizácia Makkabi⁹⁸). Nemecké telovýchovné organizácie a spolky boli prvou platformou, na ktorej odzneli národnostné požiadavky Nemcov na Slovensku, výrazne poznačené veľkonemeckou ideou. Po nástupe A. Hitlera k moci v roku 1933 sa ich požiadavky radikalizovali a v branno-športovej činnosti prevládol systém polovojenskej prípravy založenej na vodcovskom princípe⁹⁹.

6. ĎALŠIA DISKONTINUITA: 1939 - 1945

Celková medzinárodná situácia, nátlak na Československú republiku spolu s ekonomickými a národnostnými vnútropolitickými problémami, vyústili do územného oklieštenia československého štátu a do okupácie pohraničných Sudet Nemeckou ríšou na základe Mníchovskej dohody medzi veľmocami z 30. septembra 1938. Slovenskému autonomistickému politickému bloku sa podarilo za týchto krízových okolností vydobyť pre Slovensko autonómiu, vyhlásenú 6. októbra 1938. Nemecká vojenská expanzia a tlak na českú i slovenskú politickú reprezentáciu viedli napokon k rozdeleniu Česko-slovenskej republiky na nacistami okupovaný Protektorát Čechy a Morava a na Slovenskú republiku, ktorá vznikla pod patronátom Nemeckej ríše 14. marca 1939. Autoritatívny režim Slovenskej republiky s prvkami štátneho korporativizmu podľa vzoru talianskeho fašizmu, ktorý sa zostroval pod tlakom Nemecka, vyvolal odpor obyvateľstva v podobe niekoľkomesačného vojensko-partizánskeho Slovenského národného povstania od 29.8.1944. Nasledovalo obdobie nemeckej okupácie do mája 1945, keď boli nemecké jednotky z územia Slovenska vytlačené sovietskym vojskom a bola obnovená Československá republika.

Obdobie existencie Slovenskej republiky narušilo kontinuitu rozvoja občianskej spoločnosti a vývoja neziskových organizácií. Nový politický režim opustil demokratické tradície Československej republiky. Ústava z júla 1939 na jednej strane proklamovala platnosť občianskych práv, na druhej strane ich hneď obmedzovala v záujme zachovania "verejného poriadku" a "kresťanských mravov"¹⁰⁰. Obmedzenia sa týkali aj práva slobodne vytvárať občianske združenia. Monopolná Hlinkova slovenská ľudová strana ustanovila ústredne spoločenských organizácií Hlinkova garda, Hlinkova mládež ako svoje stranícke pobočky, do ktorých sa museli povinne združiť existujúce organizácie. Túto možnosť nedostali všetky, keďže už od októbra do decembra 1938 slovenský snem rozpustil niektoré typy združení - najprv slobodomurárske, komunistické, polovojenské a napokon telovýchovné. Ich majetok bol daný pod správu Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. V nasledujúcom roku bola zastavená činnosť družín kresťanského roľníckeho združenia, pobočiek Maďarského kultúrneho spolku, všetkých sociálnodemokratických, národnosocialistických a židovských spolkov. Odborové organizácie sa zlúčili do ústredne Slovenská pracujúca pospolitosť. V Bratislave klesol počet spolkov zhruba zo 700 na 276¹⁰¹. Návrhy na včlenenie Matice slovenskej do Hlinkovej gardy sa nezrealizovali, ale jej činnosť bola pod prísnym dozorom, v repertoári ochotníckych divadiel, ktoré fungovali v rámci jej organizačnej siete, sa uplatňovala štátna cenzúra¹⁰².

Štát svojimi zásahmi narušil vnútrospolkovú demokraciu. Nariadením z júna 1939 si vyhradil právomoc zlučovať a rozpúšťať spolky, prípadne odstrániť volené orgány. V mnohých spolkoch boli nespoľahliví funkcionári nahradení štátom dosadenými správcami. Okrem narušenia tejto kontinuity utrpela členská základňa hromadným odsunom českých zamestnancov zo Slovenska a vylúčením židovského obyvateľstva¹⁰³. Intervencie štátu do oblasti združovania mali tendenciu zostrovať sa. Vládne nariadenie z 5.9.1939 stanovilo povinné členstvo v Hlinkovej garde mužom od 18 do 60 rokov, podobne chlapcom od 6 do 18 rokov v Hlinkovej mládeži. Aj keď bolo toto opatrenie kvôli veľkému odporu o krátky čas novelizované (obmedzenie činnosti HG a podriadenie ministerstvu vnútra), odzrkadľovalo celkovú tendenciu režimu "pohltiť" občana a občiansku spoločnosť¹⁰⁴.

Povinné včleňovanie do centrálnych štátom kontrolovaných zväzov postihlo v máji 1939 aj všetky družstevné asociácie, ktoré sa museli zároveň podriadiť okamžitej ekonomickej revízii. Centrála mala družstvo, "ak jeho činnosť nesleduje hospodárske potreby štátu", navrhnúť ministerstvu na zlikvidovanie, pričom priame rozhodovanie malo v rukách ministerstvo vnútra a ministerstvo financií. Do Ústredného družstva tak bolo v roku 1939 prijatých 147 družstiev, 12 bolo likvidovaných). Na druhej strane poskytoval štát povoleným družstvám finančné úľavy, takže najmä roľnícke družstevníctvo zaznamenalo kvalitatívny i kvantitatívny vzostup. V roku 1940 už Ústredné družstvo združovalo 1740 organizácií¹⁰⁵. Systém volených orgánov v družstvách zostal zachovaný až do septembra 1944, potom dostali príslušné ministerstvá právomoc dosadzovať nútenú správu. Toto opatrenie sa týkalo iba družstiev na povstaleckom území a vzhľadom na vojnovú situáciu nezostalo dosť času na vtiahnutie družstevníctva do autoritatívneho systému¹⁰⁶.

Do vývoja dobrovoľníckeho sektora nepriaznivo zasiahlo odstúpenie časti severných území Poľsku a južného pásu Slovenska Maďarsku na základe Viedenskej arbitráže z 2.11.1939. Táto situácia sa okrem ekonomickej oblasti negatívne odrazila aj v združovaní. Z 2295 družstevných organizácií zostalo 624 na odstúpených územiach¹⁰⁷. V okupovanej oblasti sa ocitlo 270 tisíc občanov slovenskej a 80 tisíc maďarskej národnosti. Aj v tomto prostredí fungovali rozličné maďarské, slovenské a nemecké spolky, poznačené maďarským autoritatívnym politickým systémom¹⁰⁸. Oslabenie autoritatívneho štátneho systému nastalo počas Slovenského národného povstania na povstaleckom území v centrálnej časti Slovenska a na postupne oslobodzovaných územiach, kde sa postupne obnovovali zakázané telovýchovné organizácie¹⁰⁹.

7. KRÁTKE POVOJNOVÉ OŽIVENIE

Povojnová rekonštrukcia sa v obnovenej Československej republike niesla v znamení politického nástupu ľavice. Už na pôde ilegálnych protifašistických a politických zoskupení došlo k zjednoteniu postupu všetkých politických smerov, aj za spolupráce komunistov. Rastúci vplyv ľavice v ČSR sa odrazil vo výsledkoch prvých povojnových parlamentných volieb v roku 1946, keď komunistická strana získala na Slovensku 30% hlasov (väčšinu mala Demokratická strana so 60%), ale v Čechách voľby vyhrala (získala 40%, ďalšie strany 20 - 24%), takže vzhľadom na celkový počet voličov sa víťazom v celoštátnom meradle stala Komunistická strana Československa. Demokratická strana získala majoritné postavenie v slovenských národných orgánoch. Výsledky volieb a ťažká ekonomická situácia krajiny po neúrode v roku 1947 nasmerovali stratégiu komunistickej strany do politického boja o moc, ktorý vyvrcholil získaním väčšiny vo vláde 25.2.1948. Komunisti získali podporu zdola, najmä svojím vplyvom v odboroch a prostredníctvom útokov na Demokratickú stranu, ktorú obviňovali z kolaborácie s bývalým režimom. "Veľký", či "Víťazný Február", ako tieto udalosti komunisti neskôr nazývali, znamenal zmenu politického systému, oklieštenie demokracie a nastolenie monopolu moci komunistickej strany¹¹⁰.

V povojnovom období sa občianska spoločnosť prostredníctvom rôznych aktivít zdola a nárastom združovania (cca 10 000 organizácií s členstvom vyše pol milióna) začala rýchlo aktivizovať¹¹¹. Už v máji 1945 však bolo spolčovanie obmedzené, aby sa na základe stanovenej kolektívnej viny Nemcov a Maďarov zabránilo ich vplyvu na spoločenský život. Spolky boli na celom území Slovenska rozpustené, okrem spolkov uvedených v osobitnom zozname (napríklad Matica slovenská, Živena, Slovenská liga, niektoré náboženské, dobročinné, hasičské a ďalšie), ktoré ale boli povinné urobiť zásahy do svojich stanov. Hoci sa tieto opatrenia niesli v "demokratizačnom a protifašistickom" duchu, do zoznamu povolených združení nebola zaradená telovýchovná organizácia Sokol, ktorá sa počas vojny zapojila do protifašistického odboja¹¹². Znovuobnovenie Sokola dostalo politické zafarbenie, nakoniec ho Demokratická strana aj napriek odporu komunistickej strany presadila v decembri 1947¹¹³. Zmeny funkcionárov v družstvách sa udiali dočasným dosadením štátnej správy do obdobia, kým sa v krátkom čase nezvolia demokratické samosprávne orgány, avšak v družstvách s nemeckým a maďarským členstvom bola štátna správa ponechaná a majetok zabavený¹¹⁴.

Prevahu medzi novými a obnovenými spolkami získali slovenské, združovať sa s výnimkou Nemcov a Maďarov mali možnosť Ukrajinci, Juhoslovania, Bulhari a Židia. Novým prvkom v tomto období je feminizácia¹¹⁵. Celkovým trendom zostávala revitalizácia spolčovania a občianskej spoločnosti. V Bratislave v roku 1945 zaniklo 115 spolkov, ale do konca roku ich registrovali 339, z nich prevažovali spoločenské, športové a dobročinné¹¹⁶. V celoslovenskom meradle mali najhustejšiu sieť hasičské združenia (v roku 1948 80 okresných hasičských jednôt s asi 3500 dobrovoľnými hasičskými zbormi), podporné a pohrebné spolky (vyše 1100, s počtom členov až do 4000 v jednom spolku). Najviac ľudí združovali náboženské organizácie - katolícka Ústredná charita na Slovensku s 98 odbočkami (ešte aj v roku 1951), Slovenská evanjelická jednota s takmer 50 000 členmi v 569 odboroch (v roku 1948), katolícky osvetovo - vydavateľský Spolok svätého Vojtecha (ešte aj v roku 1954 asi 240 000 členov). Vysoký počet členov mala aj Matica slovenská (80 000 v 390 odboroch v roku 1946)¹¹⁷.

Podľa dohody všetkých politických strán z júna 1946 mali sa všetky dobrovoľné organizácie budovať na zásadách dobrovoľnosti, demokracie a politickej nezávislosti¹¹⁸. Zo strany komunistov však bola jasná tendencia k politizácii a centralizácii dobrovoľných organizácií, k zaradeniu masových organizácií (v prvom rade odborových a telovýchovných) do existujúceho bloku politických strán, tzv. Národného frontu. Tento zámer hral jeden z najdôležitejších zlomových problémov vo vzťahu k Demokratickej strane, ktorá trvala na zachovaní apolitickosti občianskeho združovania. Zároveň sa presadzoval trend zlučovať združenia s rovnakými alebo príbuznými cieľmi do masových organizácií. Ako prvé sa zjednotili odborové organizácie (podľa zákona 144/1946) do celoštátnej ústredne Revolučného odborového hnutia ROH¹¹⁹.

8.1. MODEL NÁRODNÉHO FRONTU

Jestvujúce organizácie sa v priebehu rokov 1948 - 1951 začlenili do špecializovaných masových organizácií v rámci Národného frontu. Cieľom bolo celkom ochromiť akékoľvek dobrovoľné aktivity: myšlienka jednotného Národného frontu ako politického konglomerátu s nemenným počtom politických strán a politických "záujmových" občianskych združení, spočívala "na základe idey utvoriť istý počet dobrovoľných spoločenských organizácií, ktoré by vyčerpali potreby a záujmy občianskeho združovania do tej miery, že ostatné spolky a združenia možno rozpustiť"¹²⁰.

Všetky náboženské spolky a ostatné, ktoré "nepomáhajú výstavbe socializmu", boli rozpustené. Ďalšia ilegálna činnosť náboženských spolkov, sledovaná štátnou bezpečnosťou a následné obmedzovanie cirkevného života spolu s cenzúrou, znamenali ukončenie ich činnosti¹²¹. Podobne boli do roku 1954 zrušené všetky nadácie prostredníctvom Likvidačného strediska základín, ich majetok bol poštátnený, prípadne predisponovaný následníckym združeniam Národného frontu¹²².

Zákonom číslo 68/1951 sa určil smer vývoja neziskového sektora na nasledujúcich vyše 35 rokov. Podľa neho sa existujúce spolky mali: a) premeniť na "dobrovoľné organizácie", b) včleniť do jestvujúcich organizácií c) zaniknúť¹²³. Bolo zrušené nielen používanie termínov spolok, spolčovacie právo, spolčovanie, ale aj ich samotná podstata - dobrovoľné členstvo a vnútorná demokracia. Neziskový sektor bol "vtiahnutý" do politického systému štátu na čele s Komunistickou stranou Československa. "Spoločenské organizácie" - nový termín pre združenia v rámci Národného frontu - boli poverené plnením politických úloh "budovania socialistickej spoločnosti". Následky sa prejavili v zdecimovaní celého dobrovoľníckeho sektora na cca 700 združení v roku 1965¹²⁴.

Metódu násilného začleňovania do Národného frontu možno ilustrovať na prípade početne i odvetvovo rozsiahleho družstevníctva. Všetky družstevné organizácie sa museli bez ohľadu na vôľu členskej základne združiť do centrálnej Ústrednej rady družstiev v júni 1948. Na všetkých úrovniach prebehla "očista" v členstve, čiže niekoľkoročné prepúšťanie funkcionárov a protikomunistických členov, zamerané hlavne na vyššie organizačné zložky a na bývalých sociálnodemokratických prívržencov. Nasledovalo niekoľko politických procesov s bývalými vysokými funkcionármi. Majetok družstiev bol poštátnený. Organizačná štruktúra "jednotného" družstevníctva bola sformovaná a legislatívne upravená v roku 1952 s praxou dosadzovania nomenklatúrnych kádrov komunistickej strany. Družstvám bola vnútená politicko - výchovná funkcia a funkcia "socializovať" poľnohospodárstvo a obchod, čiže poštátniť súkromnú formu vlastníctva v týchto oblastiach. Tradičná forma družstva bola celkom narušená a zneužitá na politické ciele.¹²⁵

Po roku 1948, respektíve 1951 nemôžeme teda hovoriť o tom, čo dnes máme na mysli pod nezávislým tretím sektorom, pretože ten de iure i de facto prestal existovať, stratil svoju základnú charakteristiku - nezávislosť od štátneho sektora. Akákoľvek záujmová činnosť aj čisto nepolitického rázu sa musela zaradiť do presne danej štruktúry, čím jej boli pridelené politické funkcie. Tak mal napríklad zväz včelárov hlavnú úlohu "zabezpečovať ideovo-výchovnú a odbornú prípravu svojich členov”, poľovnícky zväz mal za cieľ "ovplyvňovať socialistické myslenie a konanie svojich členov" a tiež "kultúrno-výchovné a športové poslanie"¹²⁶. Komunistická totalita narušila a zničila tradičné štruktúry občianskej spoločnosti a základné predpoklady pre jej existenciu¹²⁷.

Rozhodujúcim momentom pre zmenu vnútropolitickej situácie v Československu v smere uvoľnenia v 60. rokoch bol posun v hodnotení stalinizmu v Sovietskom zväze. Silneli požiadavky obyvateľstva na vyššiu životnú úroveň. Na Slovensku sa šírilo volanie po väčšej národnej svojbytnosti, ktoré bolo v 50. rokoch utlmené a zastrašené politickými procesmi s "buržoáznymi nacionalistami". Začínali sa množiť prejavy občianskej nespokojnosti. Pohyb v komunistickej strane i v spoločnosti vyústil do zmeny vedenia v januári 1968, ktoré malo za následok celkové uvoľnenie. Víťazstvo reformného krídla vo vnútri komunistickej strany na čele s Alexandrom Dubčekom v máji 1968 nebolo len frakčnou záležitosťou, podporovala ho veľká časť obyvateľstva¹²⁸.

Od začiatku 60. rokov začali spoločenské organizmy hľadať cesty k väčšej autonómii. Po máji 1968 sa obnovili zakázané organizácie, a to tak v politickej oblasti (sociálna demokracia, združenie prenasledovaných v 50. rokoch K 231 a Klub angažovaných nestraníkov - KAN, Klub kritického myslenia), ako aj v záujmovej sfére (mládežnícke združenia, telovýchovné organizácie Sokol a Orol, kluby nezávislých umelcov, aktivity cirkví, menšín a iné)¹²⁹. Vedenie väčšiny masových organizácií sa zmenilo v prospech funkcionárov, ktorí mali podporu zdola. Na Slovensku sa vytvorilo samostatné slovenské vedenie Národného frontu, začal sa uplatňovať princíp federalizácie. Atomizácia bývalých jednotných zväzov na menšie lokálne alebo špecializované združenia nebola na Slovensku taká intenzívna ako v Čechách¹³⁰.

Obrovské oživenie po dvadsiatich rokoch politického útlaku nastalo v oblasti cirkvi. V apríli 1968 vzniklo hnutie Dielo koncilovej obnovy, zamerané na všeobecnú obnovu cirkvi v Československu, ktorého masovú základňu mali tvoriť laici. Z masovej revitalizácie cirkevného života, hoci krátkodobej, vyrástla najmä na Slovensku "tajná" cirkev a náboženský život sa rozvíjal aj v podmienkach opätovnej perzekúcie v období normalizácie¹³¹. Výrazné emancipačné kroky viedli k obnove občianskej spoločnosti. Podľa M. Otáhala sa novovytvorené organizácie líšili od bežných sociálnych skupín, pretože vstupovali do interakcie s politickou mocou. Spadajú preto pod pojem "interest groups" alebo "pressure groups" (záujmových či nátlakových skupín)¹³².

Oslabenie byrokratického centralizmu, liberalizácia režimu a počiatky obnovovania občianskej spoločnosti viedli k výzvam zo strany sovietskeho politického vedenia na zvrat k predošlým politickým pomerom, ktoré vyvrcholili okupáciou Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy 21. 8. 1968. Okupácia bola dostatočným argumentom pre aktivizáciu konzervatívnych politických síl, ale aj občianskej spoločnosti. V súčasnosti sa zdôrazňuje osobitný a historicky ojedinelý spôsob občianskeho odporu voči invázii. Prejavoval sa vo forme absolútnej občianskej neposlušnosti voči okupantom a sympatiami občanov voči domácim štruktúram, ktoré sa opierali o masovú podporu československej tlače a rozhlasu¹³³.

Prejavy rýchlej regenerácie občianskej spoločnosti a explózia nových občianskych združení vyvolávali obavy štátnej moci. Už v októbri 1968 bol prijatý zákon, ktorý síce umožňoval robiť personálne zmeny v demokratizačnom duchu, ale povolil činnosť iba organizáciám združeným v Národnom fronte (v roku 1970 bolo na Slovensku v rámci Národného frontu povolených 107 organizácií, 45 nových povolenie nedostalo). Zákaz sa týkal aj zakladania nezávislých podnikových robotníckych rád. Napriek tomu existovalo ešte v januári 1969 okolo 120 robotníckych rád s asi 890 tisíc členmi na celom území. Členské organizácie Národného frontu odmietali zakotvenie vedúcej úlohy komunistickej strany v stanovách, podriadili sa jej až v januári 1971¹³⁴.

8.3. ZNOVUNASTOLENIE AUTORITÁRSKEHO REŽIMU PO ROKU 1969

Zvolenie konzervatívneho vedenia komunistickej strany v apríli 1969, ktoré malo nastoliť "reálny socializmus", znamenalo zvrat vo vývoji Československa na ďalších 20 rokov. Nastala fáza "normalizácie", opätovného nastolenia autoritatívneho režimu v podobe neostalinizmu. Prvé zásahy novej moci predstavovali čistky v tlačových a rozhlasových médiách a zákazy občianskych združení mimo Národného frontu. Čistky sa uskutočnili na všetkých stupňoch štátnej správy, vo vedení ekonomických podnikov a v kultúre. Z komunistickej strany bolo vylúčených pol milióna členov (zhruba tretina celého členstva), ktorí sa angažovali v roku 1968 alebo neboli ochotní uznať okupáciu za "akt bratskej pomoci"¹³⁵.

Čistky, ktoré od júla 1969 vykonávali komunistické aktívy, ustanovené vo vrcholných orgánoch, nepostihli slovenské organizácie v takej miere ako české. Pre porovnanie: z ROH muselo odísť v Čechách 47% funkcionárov a 28% členov, na Slovensku len 7% členov. Jednou z príčin bola pomalšia obnova slovenskej občianskej spoločnosti v období pred okupáciou, ktorá sa prejavila aj pomerne malým počtom novovzniknutých občianskych organizácií¹³⁶.

Jedným z nástrojov štátnej politiky v procese "normalizácie" bola stabilizácia ekonomiky, zabezpečenie sociálnych istôt a rast životnej úrovne obyvateľstva. Rozpätie rokov 1969 - 1975 sa označuje za obdobie budovania konzumného socializmu, čo malo za následok zásadnú zmenu hodnotovej štruktúry obyvateľstva. Ľudia sa sústredili na uspokojovanie vlastných hmotných potrieb a utiahli sa do súkromia.

Charakter a organizačná štruktúra občianskych združení sa vrátili do podoby "spoločenských organizácií" v zmysle zákona 68/1951. Jediným výsledkom reforiem z konca 60. rokov bola federalizácia Československa (zákon 143/1968), ktorá sa však neuplatňovala v plnej miere. Popri Národnom fronte Československej socialistickej republiky sa vytvorili národné fronty český a slovenský, ktoré podľa oficiálnych údajov združovali zhruba 19 miliónov členov, organizovaných v politických stranách a v "spoločenských organizáciách" (tento paradox, keď počet členov o niekoľko miliónov prekročil celkový počet všetkých obyvateľov, možno vysvetliť viacnásobným "dobrovoľným" členstvom). Ako súčasť politického systému bol NF zapojený aj do procesu volieb - každý kandidát do zastupiteľského zboru musel byť jeho členom¹³⁷.

Zaužívaný systém požadovanej "politickej a občianskej angažovanosti" sa dotýkal každého jednotlivca. S jeho členstvom v "spoločenskej organizácii" sa počítalo a vyžadovalo v každom veku - na základnej škole (Pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže SZM), na strednej a vysokej škole (SZM), na pracovisku (SZM, ROH, Zväz československo-sovietskeho priateľstva, prípadne KSČ a iné). Hoci sa činnosť väčšiny organizácií a členstvo v nich stávali formálnymi a na najnižších úrovniach nemali vždy charakter nástroja politickej moci (čo však záležalo na osobných postojoch konkrétnych funkcionárov), mohli sa stať a stávali sa prostriedkami kontroly a obmedzovania slobody myslenia a konania. Napríklad odborové organizácie ROH plnili funkciu zaisťovania určitých sociálnych potrieb (poistenie, rekreácia, mládežnícka činnosť), ktorú oficiálna moc podporovala, takže tento druh spoločenskej aktivity znižoval pocit neslobody v oblasti pracovno - právnych vzťahov.

Skutočne nezávislé politické a spoločenské myslenie a činnosť sa mohli prejavovať len v ilegálnej spoločenskej aktivite (vydávanie samizdatov, tajné krúžky) a v opozičnej, disidentskej aktivite (petície, informovanie prostredníctvom zahraničného rozhlasového vysielania)¹³⁸. Program disidentského hnutia sa kvalitatívne zmenil po prvých silných zásahoch proti opozícii na prelome rokov 1971/72: namiesto socializmu, nadväzujúceho na obrodný proces z konca 60. rokov, sa na prvé miesto dostala ochrana ľudských a občianskych práv. Formami práce zostalo svojpomocné ilegálne vydávanie samizdatových časopisov a tajné stretnutia v súkromných bytoch¹³⁹. V Čechách sa v roku 1976 vytvorilo združenie na ochranu ľudských a občianskych práv Charta 77, ktoré bolo vystavené štátnej perzekúcii. Spolu s chartistami založenou skupinou Výbor na obranu nespravedlivě stíhaných predstavovali takmer až do konca 80. rokov prakticky jedinú platformu občianskeho odporu voči režimu¹⁴⁰.

Na Slovensku mali disidentské štruktúry iný charakter, čo spôsobila pomalšia revitalizácia slovenskej občianskej spoločnosti v rokoch 1968 - 1969 a menší stupeň polarizácie spoločnosti v 70. rokoch. Medzi chartistami bolo len veľmi málo Slovákov. Samizdatové aktivity organizovala úzka skupina spisovateľov a publicistov¹⁴¹. Primerane tomu bolo v tejto sfére aj menej postihov, čo však neznamená, že by "normalizácia inteligencie" nemala zhubné účinky: "Aj keď teda normalizácia na Slovensku vyzerala miernejšie, jej účinok bol paradoxne silnejší: konformovala oveľa väčšiu časť inteligencie ako napr. v Čechách či v iných krajinách."¹⁴².

Na rozdiel od Čiech sa na Slovensku, podobne ako v Poľsku, morálnou a politickou oporou opozície stala katolícka cirkev¹⁴³. Tajné náboženské spoločenstvá sa vytvárali najmä medzi mládežou na vysokých školách a na vidieckych farách, začali vznikať rôzne laické hnutia za účasti tisícok mladých ľudí - Neokatechumenát, hnutie Obnovy v Duchu svätom, hnutie Oáz, hnutie Fokoláre, Rodina Nepoškvrnenej¹⁴⁴. Okrem vydávania samizdatovej literatúry organizovali náboženské stretnutia.

Ďalšie ohniská občianskej nespokojnosti na Slovensku sa vytvorili v rámci ekologického hnutia, ktoré reagovalo na devastáciu prírodných zdrojov, ale aj širšieho životného prostredia vrátane ochrany ľudských práv a slobôd. Tým sa dotýkalo aj systému, ktorý tento stav zapríčinil. Včlenenie aktivít do rámca legálnej organizácie Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZPOK), ktorý pracoval od roku 1969, umožnilo kombináciu legálnosti s nezávislosťou¹⁴⁵. Poskytnutím priestoru pre osobný rozvoj dávalo možnosť revitalizácii osobnosti a občana¹⁴⁶. Radikalizácia v hnutí nastala v 80. rokoch.

8.4. ZÁRODKY AKTIVIZÁCIE OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI V DRUHEJ POLOVICI 80. ROKOV

V období perestrojky po roku 1985, keď konzervatívna mocenská špička stratila oporu v Sovietskom bloku, zosilneli občianske aktivity. V roku 1987 vzniklo v Československu 5 disidentských združení (Ekologická společnost, Společenství přátel USA, Polsko-československá solidarita, Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny, Demokratická iniciativa), o rok neskôr ďalších 14, takže do augusta 1989 ich existovalo 39¹⁴⁷. Niektoré združenia mali medzinárodný charakter (Československý helsinský výbor, Polsko - československá solidarita, Východoeurópska informačná agentúra)¹⁴⁸. Početné a dobre organizované ekologické hnutie v rámci SZPOK nadobudlo v najnižších organizačných zložkách začiatkom 80. rokov radikálnejší charakter. Išlo v prvom rade o základné organizácie v Bratislave, ktoré vydávali časopis "Ochranca prírody", kde uverejňovali články na tabuizované témy. Zlom v orientácii časopisu v smere radikalizácie nastal na prelome rokov 1980/81¹⁴⁹. Silné dobrovoľné hnutie pri SZOPK sa vytvorilo pololegálne, iniciatívami zdola v roku 1979 pod názvom Strom života. Jeho činnosť - dobrovoľná pomoc mládeže pri rekonštrukcii historických a prírodných pamiatok, bola zo strany štátnej moci viac-menej tolerovaná¹⁵⁰. "Kto nezažil socializmus, nepochopí čudesnú symbiózu oficiálnych mŕtvolných štruktúr komunistickej strany či SZM a aktívnych altruistických, alternatívnych až opozičných ochranárskych a "stromáckych" skupín, spočívajúcu v tom, že prvé dávali druhým politické garancie a občas i financie (umožňujúce robiť niečo potrebné a nebyť pritom permanentne v tieni kriminálu) a druhé dobrovoľnou prácou nechtiac vylepšovali profil parazitujúcej mocenskej stranícko-zväzáckej nomenklatúry"¹⁵¹.

Charakteristickými rysmi týchto organizácií bolo odmietanie konzumného socialistického spôsobu života, skutočná dobrovoľnosť, operatívna samosprávna organizácia, rešpektovanie práv malých skupín, poskytovanie priestoru pre rôznorodosť názorov, toleranciu a diskusiu¹⁵². Od roku 1985 sa začali sporadické medzinárodné kontakty s ekologickými mimovládnymi organizáciami z Maďarska, Poľska, Rumunska, ktoré založili prvú mimovládnu východoeurópsku ekologickú sieť Greenway. Spolupráca sa výrazne zintenzívnila od roku 1988¹⁵³.

"Bolo iba otázkou času, kedy sa prepoja tieto ohniská občianskeho vzdoru a širokej verejnosti. Prvé príznaky revolučného vzopätia možno pozorovať približne na prelome rokov 1987/1988", keď sa v súvislosti s vydaním publikácie Bratislava/nahlas na jeseň 1987 prvýkrát po dvadsiatich rokoch zjednotila veľká časť bratislavskej intelektuálnej obce¹⁵⁴. Rozsiahlu štúdiu, v ktorej vyše sto popredných odborníkov z oblasti prírodných a humanitných vied spolupracovalo na fundovanej analýze stavu a vývojových trendov celej spoločnosti, ktorá bola kritická voči režimu, vydali základné organizácie číslo 6 a 13 SZPOK v Bratislave. Štátna moc rozpútala represie voči jednotlivým autorom a ideologickú kampaň voči štúdii, verejnú mienku sa však nepodarilo obrátiť v prospech režimu. Ekológom sa tak podarilo osloviť a získať širšiu verejnosť skôr než v Čechách. Ochranári zohrali na Slovensku podobnú úlohu ako český disent¹⁵⁵.

Takéto ostrovy pozitívnej deviácie, ako ich nazvali sociológovia (Martin Bútora a ďalší), sa vytvárali aj v kruhoch teoretických ekonómov a vedcov v akademických ústavoch (publikovanie koncepčných štúdií v prognostických ústavoch SAV )¹⁵⁶. Nastalo uvoľnenie v oblasti kultúry, až na úroveň ochotníckych divadelných súborov. Rozšírilo sa hnutie svojpomoci, ktoré možno považovať za pokračovanie spolčovania (skupiny vzájomnej pomoci, Biokluby, Kardiokluby, abstinentské a iné zdravotnícky zamerané združenia)¹⁵⁷.

V 80. rokoch sa zmenil aj charakter "tajnej cirkvi" na Slovensku. Laické hnutia začali od roku 1985 vzájomnú kooperáciu v činnosti na čele s tajne vysväteným biskupom Jánom Korcom. Na púti vo Velehrade 6.7.1985 veriaci prvýkrát prejavili nahlas požiadavky za náboženskú slobodu. Prelom rokov 1987/1988 sa označuje za "zmŕtvychvstanie" katolíckej cirkvi na Slovensku. V tomto období laické hnutia zorganizovali 30 pútí s obrovskou účasťou veriacich (okolo 100 tisíc).

Občianska spoločnosť sa začala aktivizovať. Prvou masovou demonštráciou proti režimu v Československu bola tzv. "sviečková" demonštrácia 10 až 15 tisíc občanov za náboženskú a občiansku slobodu v Bratislave 25. marca 1988. Nasledovalo zhromaždenie v Prahe 21. 8. 1988¹⁵⁸. O rok sa protesty rozšírili aj do iných miest, pod petíciu "Několik vět", uverejnenú v júni 1989, sa do jesene podpísalo 40 000 občanov. Študenti vysokých škôl zorganizovali 16. novembra 1989 v Bratislave nepovolenú demonštráciu, kde vyjadrili požiadavky za dialóg moci s občanmi, o čom priniesla spravodajský materiál Slovenská televízia. Verejnosť sa masovo zaktivizovala po brutálnom zásahu na povolenej študentskej demonštrácii 17.11.1989 v Prahe, po ktorej udalosti nadobudli rýchly priebeh. Komunistická vláda po masových občianskych demonštráciách reorganizovala ústredné vedenie KSČ, z ktorého na nátlak verejnosti v dvojhodinovom celoštátnom generálnom štrajku (27.11.) odvolala predstaviteľov konzervatívneho krídla. V decembri nasledovalo odstúpenie prezidenta G. Husáka, vytvorenie koaličnej vlády "národného porozumenia" a zvolenie A.Dubčeka do čela parlamentu a V. Havla za prezidenta¹⁵⁹. Aktivisti bývalých ilegálnych občianskych hnutí tvorili personálny základ pre novovznikajúce politické strany a štátne orgány.¹⁶⁰

Prudký politický zvrat nastolil demokratický systém s priaznivými podmienkami pre formovanie a vývoj občianskej spoločnosti, ktorá našla výraz aj v dobrovoľnom združovaní. Vývoj po roku 1989 charakterizuje na Slovensku rýchly rozvoj tretieho sektora. Obmedzenia združovania z čias socializmu boli nahradené novou legislatívou. Podľa vtedajších sociologických výskumov agentúry FOCUS patrilo uplatňovanie slobody združovania medzi najčastejšie formy občianskej aktivity. V roku 1993 na celom území Slovenska bolo zaregistrovaných takmer 6000 neziskových organizácií, o rok neskôr bol ich počet 9800. V roku 1994 bolo členmi dobrovoľných združení 15% opýtaných občanov¹⁶¹. Na začiatku roka 1996 už existovalo vyše 12 000 organizácií tretieho sektora, pričom kvantitatívny i kvalitatívny rast dobrovoľníckej práce mal vzostupnú tendenciu¹⁶². Tretí sektor vstúpil výrazne do spoločenského povedomia v rokoch 1996-97 aj v súvislosti so spormi vyvolanými prijímaním zákona o nadáciách – to sa však témou pre historikov stane až s odstupom času.

9. NA ZÁVER

Dobrovoľné združovanie predstavuje fenomén, ktorý má nezastupiteľné miesto vo vývoji slovenskej spoločnosti. Vývoj spolčovania a formovania občianskej spoločnosti sa opisuje v súvislosti s teóriou modernizácie, v ktorej sa pozornosť sústreďuje na formovanie strednej triedy - meštianstva ako nositeľa modernizačných tendencií a ako základňu občianskej spoločnosti. Dobrovoľné združovanie sa chápe ako štrukturálny prvok modernej občianskej spoločnosti. Na jednej strane sa spolok považuje za produkt diferenciačného procesu v spoločnosti, spolu s tým sa však zdôrazňuje jeho úloha pri sociálnej integrácii. Dobrovoľnému združovaniu sa pripisujú významné funkcie: 1. sociálno-identifikačná (priestor pre sebaidentifikáciu a sebarealizáciu, ženskú emancipáciu), 2. sociálno-integračná (socializácia jednotlivca a sociálnych skupín, komunikácia na báze rovnosti, presahujúcej sociálne vrstvy), 3. kultúrno-výchovná a 4. politická funkcia (od preberania verejných úloh až po vyjadrovanie záujmov politických smerov, najmä v 20. storočí, nástroj demokratizácie a emancipácie)¹⁶³.

Ďalšia funkcia neštátnych neziskových organizácií spočíva v tom, že dopĺňajú, respektíve nahrádzajú služby, ktoré štát nie je schopný zabezpečiť. Toto poslanie spolkov zdôrazňoval už Ľudovít Štúr: "Vlády a správy krajinské sú sily síce ustavične pracujúce, ale ony hlavne obmedzujú sa na to a na to obmedzené byť majú, čoho v krajine je nevyhnutná potreba, nemôžu tiež do všetkých vzťahov a pomerov spoločenského života národov zasahovať a samostatné sa rozvíjanie síl národných na tej alebo inej postati zasahovať a udúšať... Tuto sú na mieste sily spojené, spolčenie, vzájomné sa pri spoločných námerách napomáhanie"¹⁶⁴. Spolky zohrali významnú rolu v slovenskom národnom hnutí, rovnako ako v procese tvorby ostatných európskych národov. Podľa niektorých autorov sa moderný národ konštituoval až prostredníctvom národného spolkového hnutia¹⁶⁵.

Pestrá etnická a náboženská skladba obyvateľstva sa odrazila vo vývoji dobrovoľných združení až do roku 1951. Týkalo sa to hlavne kultúrno-osvetových organizácií, ale aj družstiev, robotníckych a telovýchovných organizácií. V obdobiach pokoja prevládala spolupráca a vzájomné obohacovanie rozličných kultúr, naopak, počas kríz a vojen sa vzťahy narúšali. V medzivojnovom období umožnil demokratický systém vzájomnú toleranciu všetkých skupín, avšak od 30. rokov 20. storočia došlo v dôsledku ideologicko-politického tlaku k postupnému uzatváraniu sa etnicko-náboženských kultúr. Od 50. rokov bola multikultúrnosť a mnohoetnickosť potláčaná komunistickou monokultúrou a internacionalizmom, na druhej strane štát podporoval kultúrne a umelecké aktivity niektorých minorít¹⁶⁶. V súčasnosti sa organizácie tretieho sektora utvárajú aj v rámci etnickej príslušnosti (Maďari, Nemci, Rómovia, Rusíni).

Spolky poskytli významný priestor pre realizáciu záujmov a utváranie identity minorít, jednotlivých spoločenských vrstiev a skupín, pre emancipáciu žien. Ženy boli tradične činné v oblasti dobročinnosti a sociálnej starostlivosti, ale aj v družstevníctve (v období prvej svetovej vojny sa mnohé stali funkcionárkami spolkov a družstiev). Silnými skupinotvornými činiteľmi sa javia spoločenský status, príslušnosť k určitej zamestnaneckej skupine, prípadne k cirkvi¹⁶⁷. Na slovenskom vidieku si cirkev udržiavala vplyv na organizáciu a diferenciáciu lokálneho spoločenstva vo všetkých typoch združení až do druhej polovice 20. storočia¹⁶⁸.

Charakteristickým rysom pre organizácie tretieho sektora na území Slovenska v minulosti je viacfunkčnosť, ktorá u niektorých typov pretrvala až do polovice 20. storočia. Dedinské družstvo malo funkcie ekonomické, sociálne, výchovno-vzdelávacie i národno-politické, v medzivojnovom období aj zdravotnícko-rekreačné¹⁶⁹. Týmto špecifickým charakterom sa družstvá zaraďujú medzi najvýznamnejšie neziskové organizácie na území Slovenska do roku 1948.

Pre vývoj neziskového sektoru na Slovensku je charakteristická silná intervenčná štátna politika, pričom štát pristupoval k jednotlivým skupinám združení selektívne (niektoré podporoval, iné potláčal). Vzťah štátu a neziskového sektora sa kvalitatívne menil v súvislosti s politicko - spoločenskými zmenami. Uvoľnenie štátnej intervencie v oblasti združovacieho práva nastalo v medzivojnovom období a po roku 1989. Organizácie tretieho sektora sa v minulosti formovali viac - či menej nezávisle od štátu, ktorý sa ich následne snažil ovplyvňovať. Hoci bol ich vývoj viackrát diskontinuitne narušený, hlavne v období socializmu, určité dobrovoľné aktivity sa prejavovali počas celého obdobia. Kontinuitu niektorých typov dobrovoľných neziskových organizácií nenarušil ani komunistický systém, príkladom sú pohrebné bratstvá, ktoré v niektorých obciach existujú aj v súčasnosti¹⁷⁰.

Agrárny charakter krajiny s oneskoreným priebehom modernizačných procesov a tomu zodpovedajúcou štruktúrou spoločnosti, v kombinácii s národnostnou politikou do roku 1918, mali regresívny vplyv na budovanie stabilnej strednej triedy, občianskej spoločnosti a združovania. Dlhá a intenzívna diskontinuita ich vývoja v období socializmu upevnili tradične silné postavenie štátu v spoločnosti, čo malo vplyv na špecifický vzťah slovenského občana k štátu. V tomto vzťahu prevláda viera vo všemohúcnosť štátu a očakávania voči jeho opatrovateľskej role, malá ochota prevziať zodpovednosť za seba a svoje okolie, slabý individualizmus, ktoré majú nepriaznivý vplyv na intenzitu združovania. Nezanedbateľný vplyv na združovanie v súčasnosti malo sprofanovanie "dobrovoľných spoločenských organizácií" Národného frontu a družstevníctva komunistickým režimom, ktorý poprel ich demokratický charakter a zanechal v občanoch nevôľu a nedôveru voči všetkému verejnému. Naopak, priaznivým javom pre spolčovanie v súčasnosti je tradičný systém vzájomnej výpomoci v dedinskej a susedskej komunite, na ktoré môžu nadviazať nové združenia hlavne v sociálnej a humanitárnej oblasti¹⁷¹.

POZNÁMKY A LITERATÚRA

1.BÚTORA, Martin - BÚTOROVÁ, Zora: Mimovládne organizácie a dobrovoľníctvo na Slovensku očami verejnej mienky I. Edícia Tretí sektor a dobrovoľníctvo 1/1996. Bratislava, SPACE 1996, s. 6 – 9; BÚTORA, Martin - FIALOVÁ, Zuzana: Neziskový sektor a dobrovoľníctvo na Slovensku. Bratislava, SAIA - SCTS - FOCUS 1995, s. 13-14, BÚTORA, Martin: Tretí sektor: ďalšia “neviditeľná ruka”? In: OS (Fórum očianskej spoločnosti), 2, 1998, 1, s. 9-16; AUFNER, Herbert: Struktur und Umfang ausgewählten Wiener Wohltätigkeits - und Fürsorgevereine Wien. Wien, Sozial- und Wirtschaftswissenschaftliche Fakultät der Universität Wien 1991, s. 3 – 6.

2. DEBBASCH, Charles - BOURDON, Jacques: Neziskové organizace. Praha, Victoria Publishing 1995, s. 34; KŘÍŽKOVSKÝ, Ladislav: Neziskové organizace v České republice. In: tamtiež, s. 103-104.

3. SALAMON, Lester M. - ANHEIER, Helmut K: The Emerging Sector. The Nonprofit Sector in Comparative Perspective. An Overwiew. Baltimore, The J. Hopkins University 1994, s. 17. 

4. MANNOVÁ, Elena: Spolky a ich miesto v živote spoločnosti na Slovensku v 19. stor. Stav a problémy výskumu. In: Historický časopis, 38, 1990, č.1, s. 15 – 27.

5. BRUCKMÜLLER, Ernst: Landwirtschaftliche Organisationen und gesellschaftliche Modernisierung. Vereine, Genossenschaften und politische Mobilisierung der Landwirtschaft Österreichs vom Vormärz bis 1914. Salzburg, W. Neugebauer 1977, s. 12-13.

6. MANNOVÁ, Elena: Prehľad vývoja spolkového hnutia na Slovensku z aspektu formovania občianskej spoločnosti. In: Občianska spoločnosť, problémy a perspektívy v ČSFR. Zost. Ján Stena. Bratislava, Sociologický ústav SAV 1991, s. 71 - 80.

7. JUNAS, Ján - BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny medicíny a zdravotníctva. Prehľad. Martin, Osveta 1985, s. 127.

8. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava, Vyd. SAV 1973, s. 55.

9. JUNAS /1985/, s. 369; RIPPA, B. K: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava, Vyd. SAV 1956, s.12; MOLNÁR, Béla: Kassa orvosi története. Košice 1944, s. 12.

10. BOKESOVÁ – UHEROVÁ /1973/, s. 57.

11. ŠPIESZ, Anton: Slobodné kráľovské mestá na Slovensku v rokoch 1680 - 1780. Košice, Východoslov. vyd. 1983, s. 215; UHL, Karl: Ueber die frühern Schicksale und den jetzigen Bestand des Bürger-Spitals und die dazu gehörigen Kirche zum S. Ladislaus in Pressburg. Pressburg 1831, s. 19-22.

12. ŠPIESZ, Anton: Bratislava v 18. storočí. Bratislava, Tatran 1987, s. 221.

13. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin, Osveta 1989, s. 23

17. HOLEC, Roman: Družstevníctvo na Slovensku do roku 1918. In: FABRICIUS, Miroslav - HOLEC, Roman - PEŠEK, Ján - VIRSIK, Oto: 150 rokov slovenského družstevníctva. Víťazstvá a prehry. Bratislava, Družstevná únia SR 1995, s. 33.

18. VRANOVÁ, Elena: Protokol testamentov mesta Bratislavy z rokov 1529 - 1558. In: Zborník FF UK, Historica, roč. XXVII, 1976, s. 153 - 154.

19. ROZLOŽNÍKOVÁ, Virgínia: Eine Mittelalterliche Bruderschaft in Kežmarok. In: ČIČAJ, Viliam - PICKL, Othmar (Hrsg.): Städtisches Alltagsleben in Mitteleuropa vom Mittelalter bis zum Ende des 20. Jahrhunderts, v tlači.

20. GOLD, Hugo: Die Juden und die Judengemeinde Bratislava im Vergangenheit und Gegenwart. Brünn, Jüdischer Buchverlag 1932, s. 118-120, 181.

21. PERÚTKA, Jaromír: Dejiny telesnej výchovy a športu na Slovensku. Bratislava, Šport 1980, s. 14-15; BARÁTHOVÁ, Nora: Kežmarský meštiansky strelecký spolok. In: Pamiatky a múzeá, 1993, 2, s. 18-19.

22. LIPTÁK, Johann: Geschichte des evangelischen Lyzeums A. B. in Kesmark. Kežmarok 1933, s. 54, 79, 84, 110, 120.

23. MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava, SPN 1976, s. 54-57.

24. Tamtiež, s. 162.

25. DEMKÓ, Kálmán: A magyar orvosi rend története. Bp 1894, s. 529.

26. FINÁNCZY, Erno : A Magyarországi közoktatás története Mária Terézia korában. Elso kötet 1740 - 1773. Budapest, Magyar Tudományos Akadémia 1899. + Második kötet 1773 - 1780. 1902, s. 157-189, 407.

27. SCHWARTNER, Martin: Statistik des Königreichs Ungarn. Pest, M. Trattner 1798, s. 526-543., DUDEKOVÁ, Gabriela: Dobrodinci, mecenáši, fundátori. - Historická revue, IX, 1998, č. 2, s. 10-12

28. SLOVENSKÉ učené tovarišstvo 1792 - 1992. Zost. Milan Petráš. Trnava, Západosl. múzeum 1993.

29. PASIAR, Štefan: Dejiny výchovy dospelých na Slovensku. Bratislava, Obzor 1975, s. 77-85; PETRÁŠ /1993/.

30. BRUCKMÜLLER /1977/, s. 52-64.

31. NIPPERDEY /1972/, s. 1-14.

32. MANNOVÁ, Elena: Od stredoerópskeho mešťana k stredoeurópskemu občanovi? Na príklade spolkového života na Slovensku. Prednáška na konferencii v Szekszárde, IX. 1995, nepublikovaný rukopis, s. 4-5.

33. ŠTÚR, Ľudovít: Spolčovanie sa. In: Dielo II. Bratislava, Tatran 1986, s. 31, 36.

34. PASIAR /1975/, s. 86.

35. SEDLÁK, Imrich: Strieborný vek. I. Košice 1970, s. 120; BUTVIN, Jozef: Snahy o zakladanie kultúrnych organizácií a spolkov v období slovenského národného obrodenia. In: Matica slovenská v našich dejinách. Sborník statí. Bratislava, SAV 1963, s. 21-34; PASIAR /1968/, s. 27.

36. PASIAR /1975/, s. 116; TIBENSKÝ, Ján: Vývoj, postavenie a predstavitelia slovenskej národnej vedy do zániku Rakúsko - Uhorska. In: TIBENSKÝ, Ján a kol.: Priekopníci vedy a techniky na Slovensku. Bratislava, Obzor 1988, s. 812; KOVAČEVIČOVÁ, Soňa: Liptovský svätý Mikuláš. Mesto spolkov a kultúry v rokoch 1830 - 1945. L. Mikuláš, Tranoscius 1992, s. 142.

37. PASIAR /1975/, s.127.

39. BAGIN, Anton: Spolky striezlivosti na Slovensku v minulom storočí. In: Vlastivedný časopis, XXI, 1972, č.2, s.77-79; SEDLÁK /1970/, I., s. 265.

40. PASIAR /1975/, s. 131.

42. ČAVOJSKÝ, Ladislav - ŠTEFKO, Vladimír: Slovenské ochotnícke divadlo 1830 - 1980. Bratislava, Obzor 1983, s. 11 – 13.

43. MILOV, M. J.: Slovenské družstevníctvo v prehľade. Bratislava 1947, s. 52 – 53.

44. HOLEC /1995/, s. 21-29; HOUDEK /1947/, s. 50.

45. GNEISSE, Bettina: István Széchényis Kasinobewegung im ungarischen Reformzeitalter (1825 - 1848). Frankfurt a. M. - Bern - New York - Paris, P. Lang 1990, s. 56.

46. BÖLÖNY, József: Klubélet a magyar fo városban. - História, XV, 1993, 2, s. 10 – 12.

47. KOVAČEVIČOVÁ /1992/, s. 123.

48. ÖRINÉ, Fodor Mária: Adalékok a burzsoákori egyesületi igazgatási jog elo történetének, az egyesületi fogalom kialakulásához. In: Jogtörténeti tanulmányok, Pécs 1980, s. 304.

49. HOLEC /1995/, s. 33.

50. VARGHA, Gyula: Magyarország egyletei és társulatai 1878-ban. Budapest, Országos Magyar kir. Statisztikai hivatal 1880, s.VII.

51. STUBENRAUCH, Moritz: Statistiche Darstellung des Vereinswesen im Kaiserthume Österreich. Wien 1857, s. 8 – 9.

52. HUNFALVY, János: Magyarország különbözo egyletei. In: Statistikai közlemények. 4., 2. Pest, Magyar Tudományos Akadémia statistikai bizottmánya. 1863; MANNOVÁ /1995/, s. 5.

53. MRÁZ, Andrej: Vznik Matice slovenskej a jej význam v období zvýšeného národného útlaku. In: Matica slovenská /1961/, s. 35 – 49.

54. Pozri sériu článkov na pokračovanie: DUKA-ZÓLYOMI, N: Problém alkoholu a alkoholizmu v slov. literatúre. XVII - XIX. - Protialkoholický obzor, 15, 1980 (1, s. 45 – 54; 2, s. 109-115; 4, s. 241 - 250).

55. ČERNO, Ľudovít - SÝKORA, Čeněk: Spolčovanie a zhromažďovanie na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. T. Sv. Martin 1928, s. 104; DUSIL, Václav - KLIMENT, Josef: Spolky, shromáždění a politické strany podle práva československého. Praha, Právnické knihkupectví a nakladatelství 1936, s. 466 – 469; PECZE, Ferenc - BIANCHI, Leonard: Spolkové a zhromažďovacie právo v Uhorsku za dualizmu so zreteľom na robotnícke a národnostné hnutie. In: Historický časopis, 11, 1963, 3, s. 389 – 397.

56. MRÁZ /1961/, s. 48.

57. TKADLEČKOVÁ - VANTUCHOVÁ, Jarmila: Živena - spolok slovenských žien. Bratislava, Epocha 1969, 207 s.

58. PASIAR /1975/, s. 164, 176.

59. POTEMRA, Michal: Kultúrna a osvetová práca na Slovensku v rokoch 1901 - 1918. I. Košice, Štátna vedecká knižnica 1983, s. 96.

60. A FELVIDÉKI magyar közmu velo dési egyesület évkönyve 1900 - 1901. Nyitra 1901, s. 1.

61. MANNOVÁ /1991b/, s.73.

62. VARGHA /1880/, s. V. – XXXXI.

63. REISZ, László: Egyletek a dualizmuskori Magyarországon. In. Statisztikai szemle, 66, 1988, 10, s. 937; GYÁNI, Gábor: A szervezetek típusai és az egyesületi élet. In: Század vég, 1991, 1, s. 152 – 155.

64. CHALUPECKÝ, Ivan: Vereinsleben in Levoča. In: ČIČAJ, Viliam - PICKL, Othmar (Hrsg.): Städtisches Alltagsleben in Mitteleuropa vom Mittelalter bis zum Ende des 20. Jahrhunderts, v tlači; MANNOVÁ, Elena: Spolky - čertove volky, ale aj škola demokracie. In: SALNER, P: Taká bola Bratislava. Bratislava, Veda 1991, s. 68.

65. POTEMRA /1983/, s. 121.

67. HOLEC, Roman: Slovenské družstevníctvo do roku 1918 ako historický problém. In: Víťazstvá a prehry slovenského družstevníctva (1845 - 1945). Zborník vystúpení zo seminára. Bratislava, Nadácia Ladislava Novomeského 1996, s. 6 – 10.

69. Pozri pokračovanie série článkov DUKA-ZÓLYOMI, N: Problém alkoholu a alkoholizmu v slov. literatúre XXI – XXII, Protialkoholický obzor, 15, 1980 (5, s. 293 – 301; 6, s. 369-376) a XXIII – XXV, Protialkoholický obzor, 16, 1981 (1, s. 53 - 61, 3, s. 175 - 184) a Protialkoholický obzor, 18, 1983 (1, s. 53 – 60).

71. DEJINY štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu 1848 -1945. I. 1848-1918. Bratislava, Vyd. SAV 1971, s. 357-360.

72. NADACE, spolky, sdružení. Praha, IPOS 1993,s.11, OTTŮV slovník naučný. 17. Díl. Praha, J. Otto 1901, s. 968.

73. HALMAY, Gusztáv: A magyar közigazgatási jog magánjogi vonatkozásban. 1915, s. 53 – 54.

74. A PALLAS Nagy lexikona. I. Budapest, Pallas 1893, s. 278.

75. SEDLÁK, František: Verejné základiny dištriktu Šaľa 1785 - 1954. In: Slovenská archivistika, 27, 1992, 2, s. 21.

76. RÉVAI nagy lexikona. I. Budapest, Révai b.r, s. 277.

77. PEŤKO, Koloman: Základiny (nadácie), fondy, základinné fondy a dary (odkazy, štipendiá) vo vzťahoch administratívno - právnych. Trenčín 1930, s. 9.

78. HALMAY /1915/, s. 53 – 56.

79. RÉVAI, s. 277.

80. FRANCISCI, Ján: Základina Domu Matice Slovenskej roku 1870 - 71. Martin, Kníhtlačiarsko-účastinársky podnik 1871.

81. ŠPIESZ /1987/, s. 222.

82. BIELIK, František - SOPKO, Július: Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch. II. odd. kapitalizmu. Bratislava, Slovenská archívna správa 1964, s. 198.

83. URGELA, Jozef: Dejiny lesníckeho školstva a vedy na Slovensku. Martin, Osveta 1985, s. 122.

84. JELENTÉSE a "Schifbeck Katalin" alapítványt gondozó testületnek 1894. évi november 3-tól 1896. évi deczember 31-ig terjedo mu kö déséro l. Bericht des Curatoriums der Katharina Schifbeck - Stiftung über die Verwaltung des Stiftungsvermögens vom 3. November 1894 bis 31. Dezember 1896. Pozsony - Pressburg 1897.

85. LIPTÁK, Ľubomír: Úvod. In: Politické strany na Slovensku 1860 - 1989. Bratislava, Archa 1992, s. 16 – 18.

86. ROSETTI, Julius C.: Der Verein katholischer Arbeiterinnen in Pressburg. Pressburg, Kath. Lit. 1896, s. 24.

87. MANNOVÁ /1991b/, s. 76.

88. KULHÁNEK, František: Prehľad sociálnych, sociálne - zdravotných spolkov a zariadení na Slovensku. Bratislava, Zemský sväz sociálnych a sociálne - zdravotných spolkov a zariadení na Slovensku 1936, s. 158 – 169.

89. MANNOVÁ /1991b/, s. 76; KULHÁNEK /1936/, s. X.

90. ŠTEFÁNIK, Ján: Organizačná základňa Matice slovenskej. In: Matica slovenská v našich dejinách. Bratislava, Vyd. SAV 1961, s. 334.

91. ČERNO, Ľudovít: Spolčovanie na Slovensku. In: Zlatá kniha Slovenska. Zost. M. Kolesár. Bratislava 1929.

92. A SELLYEI Chevra Kadischa betegsegélyzo és temetkezési egylet szlovák alapszabályainak forditása. 1933; ROTKIRCHEN, Livia: Das tchechoslowakische Judentum: Entwicklung und Niedergang (1918 - 1939). In: BERGER, Natalia (Hrsg.): Wo sich Kulturen begegnen. Die Geschichte der tschechoslowakischen Juden. Praha, Mladá fronta 1992, s. 107; GOLD /1932/, s. 179.

93. KULHÁNEK /1936/, s. X.

94. PETRÁŠ /1992/, s. 68; JONÁK /1992/, s. 32; FABRÍCIUS, Miroslav: Družstevníctvo v medzivojnovom období. In: FABRÍCIUS, Miroslav - HOLEC, Roman - PEŠEK, Ján - VIRSIK, Oto: 150 rokov slovenského družstevníctva. Bratislava, Družstevná únia SR 1995, s. 81 – 101.

97. NIKLÍČEK, Ladislav - ŠIMBERSKÁ, Růžena: Rockefellerova nadace a založení státního zdravotního ústavu republiky československé. In: Dějiny věd a techniky, roč. 24, 1991, č. 3, s. 129 – 145; FALISOVÁ, Anna: Zdravotníctvo na Slovensku v rokoch 1918 - 1938. Kandidátska. diz. práca. Ba, SAV 1994, s. 64.

98. PASIAR /1975/; PERÚTKA /1980/; ROTKIRCHEN /1992/, s. 111.

99. BOBRÍK, Miroslav: Nemecké telovýchovné organizácie a spolky na Slovensku v rokoch 1929 - 1938. In: Historický časopis, 41, 1993, 5 - 6, s. 639 – 653.

100. PEŠEK /1995/, s. 105.

101. MANNOVÁ, Elena: Spolky v období sociálno - politických zmien na Slovensku 1938 - 1951. (Analýza spolkových stanov). In: Občianska spoločnosť na prahu znovuzrodenia. Zost. Ján Stena. Bratislava, Sociologický ústav SAV 1992, s. 21.

102. PASIAR /1975/, s. 257.

103. MANNOVÁ /1991/, s. 21.

104. DEJINY Slovenska V. (1918 - 1945). Bratislava, Veda 1985, s. 365-366.

105. MARTULIAK, Pavol: Roľnícke družstevníctvo na Slovensku v období 2. svetovej vojny. In: Víťazstvá a prehry slovenského družstevníctva (1845 - 1945). Zborník vystúpení zo seminára. Bratislava, Nadácia Ladislava Novomeského 1996, s. 37 –39.

106. PEŠEK /1995/; FABRÍCIUS, Miroslav: Družstevníctvo v rokoch vojny. Tamtiež, s. 116.

107. MARTULIAK /1996/, s. 35.

108. VIETOR, Martin: Dejiny okupácie Slovenska. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968, s. 173 – 180.

109. DEJINY telesnej kultúry. Bratislava, SPN 1985, s. 205.

110. BARNOVSKÝ, Michal: Na ceste k monopolu moci. Mocenskopolitické zápasy na Slovensku v rokoch 1945 - 1948. Bratislava, Archa 1993.

111. MANNOVÁ /1991b/, s. 78.

112. GREXA, Ján: Politický zápas o koncepciu telovýchovy a športu v rokoch 1945 - 1948. In: Historický časopis, 43, 2, 1995, s. 263 - 281.

113. VRANOVÁ, Elena: Spolky na Slovensku v rokoch 1945 - 1951. In: Slovenská archivistika, 15, 1980, 1, s. 65 – 66.

114. PEŠEK /1995/, s. 131.

115. MANNOVÁ /1991/, s. 78.

116. MANNOVÁ /1992/, s. 25.

117. VRANOVÁ /1980/, s. 74 – 91.

118. ŘEHŮŘEK, Miloš: Spoločenské organizácie v socialistickom politickom systéme. Bratislava, Veda 1982, s. 188.

119. VRANOVÁ /1980/, s. 65.

120. ŘEHŮŘEK, Miloš: Otázky združovania občanov v socialistickej spoločnosti. Bratislava, Vyd. SAV 1973, s. 148.

121. MANNOVÁ /1992/, s. 25-27.

122. BIELIK /1964/, s. 197.

125. VÝVOJ družstevnictví na území ČSFR. Praha, Svépomoc 1992, s. 22 - 23, 42.

126. PEDAGOGICKÁ encyklopédia Slovenska. 2. Bratislava, Veda 1985, s. 272 a 269

128. MENCL, Vojtěch - HÁJEK, Miloš - OTÁHAL, Milan - KADLECOVÁ, Erika: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Praha, Naše Vojsko 1990, s. 276 – 287; OTÁHAL, Milan: Opozice, moc, společnost 1969 - 1989. Příspěvek k dějinám "normalizace". Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 1994, s. 11.

129. OTÁHAL /1995/, s. 9.

130. MENCL /1990/, s. 292; OTÁHAL /1995/, s. 13 – 15.

131. MIKLOŠKO, František: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943 - 89. Bratislava, Archa 1991, s. 122 – 123.

132. OTÁHAL /1995/, s. 15.

133. MENCL /1990/, s. 316.

134. OTÁHAL /1994/, s. 478.

135. MENCL /1990/, s. 320 – 325.

136. OTÁHAL /1994/, s. 12.

137. MATOUŠEK, Stanislav: Postavenie Národného frontu v politickom systéme ČSSR. Bratislava, Obzor 1975, s. 220, 241.

138. KUSÁ, Jolana: Nezávislé sociálnofilozofické myslenie na Slovensku v rokoch 1969 - 1989. In: KUSÁ, Jolana - KOPSOVÁ, Raisa - FUNDÁREK, František: Život v slove a život slovom. Bratislava, Nadácia Milana Šimečku 1996, s. 9 – 33; MANDLER, Emanuel: Otazníky za společenskou aktivitou? Tezy z diskuse ze svazku VIII ineditních sborníků (1986). In: Hledání naděje (1978 - 1987). Výběr z ineditních sborníků. Praha, Nadace Demokratické iniciativy 1993, s. 152 – 153.

139. OTÁHAL /1994/, s. 28 – 29.

140. HLUŠIČKOVÁ, Růžena - CÍSAŘOVSKÁ, Blanka: Hnutí za občanskou svobodu 1988 - 1989. Sborník dokumentů. Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 1994, s. 261.

141. GÁL, Fedor: Z prvej ruky. Bratislava, Archa 1991, s. 12.

142. KUSÁ /1995/, s. 17.

143. OTÁHAL /1994/, s. 39.

144. MIKLOŠKO /1991/, s. 131.

146. BÚTORA, Martin: Z vystúpenia na Mestskej konferencii SZPOK v apríli 1989. In: tamtiež, s. 101.

147. OTÁHAL /1994/, s. 70.

148. HLUŠIČKOVÁ /1994/, s. 257 – 261.

149. HUBA, Mikuláš: ústna informácia, 13.3.1997.

150. MIMOVLÁDNE enviromentálne organizácie a ich programy. In: Životné prostredie, XXVIII, 5/1994, s. 251.

151. HUBA, Martin: Enviromentálne mimovládne organizácie na Slovensku. In: Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostredniu a trvalo udržateľnému životu IV. Bratislava, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život 1996, s. 73.

153. PRVÉ medzinárodné kontakty. In: tamtiež, s. 113.

154. GÁL /1991/, s. 13.

155. VANĚK, Miroslav: Nedalo se tady dýchat. Ekologie v českých zemích v letech 1968 až 1989. Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 1996, s. 104.

156. HUBA /1994/, s. 7.

157. MANNOVÁ /1991a/, s. 73; BÚTORA, Martin: Překročit svůj stín. Kluby abstinujících a jiné svépomocné skupiny o péči o zdraví. Praha, Avicenum 1991.

158. MIKLOŠKO /1991/, s. 128, 137, 148; OTÁHAL /1994/, s. 56.

159. MENCL /1990/, s. 395 – 6.

161. BÚTORA, Martin: Spoločenské pozadie rozvoja tretieho sektora. In: BÚTORA, Martin - FIALOVÁ, Zuzana /1995/, s. 17-19.

162. BÚTORA, Martin - BÚTOROVÁ, Zora: Mimovládne organizácie a dobrovoľníctvo na Slovensku očami verejnej mienky I. Edícia Tretí sektor a dobrovoľníctvo I/1996, s. 18 – 22; BÚTORA, Martin: Spoločenské pozadie rozvoja tretieho sektora. In: BÚTORA, Martin – DEMEŠ, Pavol: Tretí sektor, dobrovoľníctvo a mimovládne neziskové organizácie. In: Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1997, s. 280; BÚTORA, Martin – FIALOVÁ, Zuzana – DEMEŠ, Pavol: Kampaň “Tretí sektor SOS”. Edícia Tretí sektor a dobrovoľníctvo 2/1997. Bratislava, SPACE (Centrum pre analýzu sociálnej politiky) 1997.

163. MANNOVÁ /1990/, s. 23 – 26.

164. ŠTÚR /1986/, s. 29.

165. DANN, Otto - SCHIEDER, Theodor (Hrsg.): Nationale Bewegung und soziale Organisation I. Vergleichende Studien zur nationalen Vereinsbewegung des 19. Jahrhunderts in Europa. München - Wien 1978, s. XVI

166. KOVAČEVIČOVÁ, Soňa: O multikultúrnosti a mnohoetnickosti Slovenska. In: Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu I - II. Bratislava, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život 1994, s. 75 – 78; PALIČKOVÁ, Jarmila: Multikultúrnosť a multietnickosť Slovenska. Anketa. In: Ponovembrové Slovensko vo vzťahu k životnému prostrediu a trvalo udržateľnému životu III. Bratislava, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život 1995, s. 94 – 98; KOVAČEVIČOVÁ, Soňa: Spolkový život v Liptovskom Mikuláši v rokoch 1830 - 1945. In: Slovenský národopis, 38, 1990, 1-2, s. 135 – 149.

168. CHORVÁTHOVÁ, Ľubica: K otázke vplyvu cirkevného života na formovanie záujmových skupín lokálneho spoločenstva Slovenska v prvej pol. 20. storočia. In: Slovenský národopis, 38, 1990, 1 -2, s. 194 – 198.

169. HOLEC /1995/, s. 54; HOUDEK /1942/

170. ČUKAN, Jaroslav: Funkcie podporného spolku v baníckej obci. In: Slovenský národopis, 38, 1990, 1-2, s. 83-89.

171. SZOMOLÁNYI, Soňa: Kríženie modernity a tradicionality: slovenská mutácia. In: Zborník príspevkov z výročnej konferencie Slovenskej sociologickej spoločnosti v dňoch od 27. - 28. 1. 1994. Bratislava 1994, s. 73 – 74.

GABRIELA DUDEKOVÁ (1968)

vyštudovala históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1991). Je doktorantkou na Katedre slovenských dejín a archívnictva FF UK, od roku 1995 pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Venuje sa problematike sociálnych dejín Rakúsko-Uhorska s dôrazom na sociálnu starostlivosť, sociálnu politiku, sociologické myslenie, sociálne reformátorstvo, združovanie.