Dejiny - Dejiny pod mikroskopom - Dejiny cirkvi


Cirkev v stredovekej Bratislave


František Oslanský

Ak bola cirkev v mene kresťanského ideálu povolaná k tomu, aby vytvárala rovnováhu medzi chudobnými a bohatými, ba dokonca viac, aby vyvážila slabosť chudobných svojou podporou a nastoľovala vládu sociálnej harmónie, tak sa táto skutočnosť, musela, mohla, alebo mala prejaviť, určite nie na poslednom mieste, aj v stredovekých mestách, ktoré v západnej Európe boli vo včasnom stredoveku sídlami politickej a cirkevnej moci.1 Pritom reálne právne postavenie mesta najlepšie vyjadroval vzťah mesta k zemepánovi, či to už bol cisár, kráľ, suverénny svetský alebo duchovný feudál, prípadne zástupca zemepána na správe mesta. S tým neoddeliteľne súvisí samotný spôsob vznikania a upevňovania mestského zriadenia, ktorým mohol byť zákaz, dohoda, udelenie privilégií nevynímajúc vydobýjanie si osobitného právneho postavenia v krajine; na území Slovenska mal prevážiť spôsob uskutočňovaný formou privilégií. A popritom predovšetkým Bratislava patrila k mestám, u ktorých možno oprávnene predpokladať predprivilegiálnu komunitu mestského charakteru.2

Z reliktov väčšieho kostola na bratislavskom hradnom vrchu s chronologicky najstarším začlenením do prvej pol. 9. stor. vyplýva jasne postavenie cirkevnej dominanty nad širším regiónom. Kostol bol v prvej pol. 10. stor. najpravdepodobnejšie znivočený počas útokov starých Maďarov -Uhrov. Najneskôr koncom 10. stor. bol na tom istom mieste postavený kostol nový3, ktorého patrocínium už nezostalo neznáme; bol to Najsvätejší (Svätý) Salvátor (Spasiteľ).4

Na možnú kontinuitu naznačuje skutočnosť, že patrocínium sa uplatňovalo i na Veľkej Morave, malo všeobecný ráz prijateľný tak pre západnú, ako východnú kultúru. Za byzantskej misie nebola prerušená západná liturgia.5 Pri kostole, ak nie od začiatku, tak istotne od 11. stor. bola kolegiátna kapitula na čele s prepoštom.6 V zákonníkoch uhorského kráľa Kolomana (1095 -1116) bola zapísaná ako "maior prepositura," pri ktorej sa mohlo vykonávať "iudicium ferri candentis." 7 O božích súdoch dokladajú už písomné záznamy zákonných opatrení uhorského kráľa Kolomana (1077 -1095). Formulácia, o tom, že boží súd železom, ale aj vodou sa nesmie konať na Slovensku inde, než v Bratislave a Nitre, by mohla poukazovať na skutočnosť ich uskutočňovania i pri iných kostoloch. Pôvodom sa božie súdy pokladajú za ustanovizeň európsku, snáď s náväznosťou na právne obyčaje pohanov, v práve nemeckom a u Slovanov. Skôr ako sa objavili prvé správy o nich na Slovensku boli božie súdy ovládnuté cirkvou, ktorá sa postarala o k nim patriace zvláštne liturgické obrady. Cirkev však čoskoro začala presadzovať iné dôkazné prostriedky: prísahu, svedkov a nasledovné priznanie. Vzácny historicko -právny prameň, varadínsky register, umožňuje poznanie podstaty božích súdov, ale čo je nemenej dôležité, viacerých slovanských, či slovenských osobných a miestnych názvov. 8 Ešte aj r. 1213 mal Banc, palatín a bratislavský komes záujem, aby sa išlo zistiť pravdu (ad praudam) do Varadína (Oradea Mare). 9 Až do začiatku 13. stor. žili kanonici kolegiátnej bratislavskej kapituly pod ochranou opevnenia bratislavského hradu. Pápež Inocent III. sa obrátil 24. apríla najskôr r. 1204 na ostrihomského arcibiskupa, pretože uhorský kráľ mal obavy o zabezpečenie obranyschopnosti hradu, kam chodili ľudia na bohoslužby. Kanonici sa museli usadiť v podhradí, kde bol zakrátko presídlený aj kostol. O povolenie požiadal pápeža bratislavský prepošt, ktorého sídlo vtedy ešte zotrvávalo v hradnom priestranstve. Honorius III. vyhovel požiadavke zdôvodňovanej častým uzatváraním hradu v rozháraných časoch, kedy si kanonici nemohli plniť stanovené povinnosti.10 V podhradí existoval pravdepodobne už v 11. stor. malý kostol (kaplnka) s patrocíniom sv. Martin, ktorý sa stal kapitulským, či prepošstským, alebo bol celkom odznova vystavaný; s dvojitým patrocíniom (sv. Salvátor a sv. Martin). 11 Nezachovala sa žiadna písomná zmienka o majetku tohto kostola, ale zdá sa byť nepravdepodobné, že by kostol, ako aj kolegiátna kapitula, nemali majetok prinajmenej od druhej pol. 12. stor., kedy sa Ladislav I. napokon prejavil ako mimoriadne oddaný ochranca kresťanstva a štedrý donátor cirkvi.12 Okrem toho stála už od najstarších čias, najneskoršie od konca 11. stor., na začiatku hradného vrchu rotunda, ktorá pravdepodobne mala patrocínium sv. Mikuláš.13

Pred r. 1235 sa v Bratislave mohol nachádzať ženský benediktínsky kláštor, ktorý bol už potom v takom úpadku, že tieto rehoľníčky boli vystriedané inými -cistercitkami, ktorých kostol niesol patrocínium sv. Mária Magdaléna.14 Dostatočne nie sú presvedčivé ani úvahy o tom, že rehoľný dom, ktorý prevzali cistercitky nepatril žiadnej reholi, ale že to boli zbožné kajúcničky (penitentes) usadené pri kostole. Do západnej Európy sa východný kult Márie Magdalény dostal až v 11. storočí. Kláštory magdalenitiek boli založené na viacerých miestach Európy, v blízkych Čechách, ale na Slovensku a zvlášť v Bratislave zostáva ich pôsobenie značne znejasnené a obmienané s prejavmi uhorského beginizmu.15 V modifikovanej náväznosti a miere odozvy snáh po všeobecnej reforme kláštorov, živote svetského kléru a vymanenia cirkvi z pod panovníckej moci, vychádzajúcich z burgundského kláštora v Cluny, severne od Lyonu, pokračovali so zdôrazňovaním starostlivosti o hospodárenie a majetok výrazne cisterciti.16 Napokon spätosť benediktínov s Bratislavou musela byť omnoho širšia než zatiaľ dovoľujú predpokladať zachované a poznané pramene. Benediktínskemu kláštoru sv. Martina v Pannonhalme bola údajne určená listina kráľa Štefana I. datovaná r. 1001 o tretine mýt v Bratislave. Najnovšie vročenie je kladené približne k r. 1002, pričom už bolo predpokladané, že sa jedná o falzum vzniknuté medzi r. 1210 a 1213.17 Tretinu mýta pre pannonhalmský kláštor uvádza aj falzum z 11. apríla 1137, s predpokladaným vznikom medzi r. 1226 -1231.18 Pannonhalmský opát a konvent prejednávali najskôr po auguste 1151 obdržanie prédia s dvomi usadlosťami od kráľa Gejzu II. V r. 1198 kráľ Imrich, popri potvrdení desatiny v prospech Ostrihomského arcibiskupstva darovanou svätými kráľmi Štefanom a Ladislavom, daroval pannonhalmským benediktínom desiatu časť z bratislavských mýt19, ale zmienenú donáciu pripisovanú Štefanovi I. na tretinu mýta v Bratislave potvrdil najmarkantnejšie až r. 1213 kráľ Ondrej II. na žiadosť pannonhalmského opáta Uriáša.20 Najstaršie spísomnenie o obdarovaní kláštora sv. Márie Magdalény je z r. 1244, kedy dostala abatyša a mníšky časť lúčin pri potoku Vydrica od bratislavského komesa Matúša.21 Zo skutočnosti, že mníšky predali cistercitskému opátovi Pilgrimovi z kláštora Sv. Kríž v rakúskom Heiligenkreuzi vinice za bratislavským hradom jednoznačne nevyznieva včlenenie do cistercitskej rehole možno aj heretických beginiek, k čomu zvyčajne dochádzalo vtedy, keď začali dosahovať konventuálny spôsob života, čím sa odôvodnuje možnosť realizácie spomínanej kúpnopredajnej transakcie vôbec.22 A to i s prihliadnutím na dominantnú jurisdikciu pilišského opátstva a cistercitského prísneho dodržiavania regule sv. Benedikta.23 Pilišskému opátovi Jánovi sa pripisuje postavenie Vodnej veže v Bratislave oproti dunajskému brodu, ktorej jednotlivé súčasti posledné archeologické nálezy datujú do 12. -13. storočia. Majetok pilišským cistercitom potvrdil 28. júna 1254 v konfirmácii so zlatou pečaťou Belo IV., lebo boli zničené za tatárskeho drancovania Ostrihomu.24 Budovy a majetok cirkvi v Bratislave boli spustošené nielen Tatármi, ktorí vtrhli do Uhorska v r. 1241, ale taktiež počas vojny krajiny s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v r. 1271 a 1273, kedy boli odcudzené privilégia prepošta a kapituly z kostola sv. Salvátora, a práve preto obnovené v septembri -decembri 1277 uhorským kráľom Ladislavom IV.25 Františkánsky kláštor sa v Bratislave nachádzal už okolo r. 1240; františkánsky kostol, ktorý stojí dodnes, bol postavený v deväťdesiatych rokoch 13. storočia.26 V rozsiahlých mestských výsadách vydaných kráľom Ondrejom III. privilégiom z 2. decembra 1291, ktoré malo upevniť bratislavské mestské zriadenie po nepriaznivom dopade bojových stretov medzi uhorským kráľom Ladislavom IV., českým panovníkom Václavom II., ako aj rakúskym a štajerským vojvodom Albertom, bola pre Bratislavčanov uvedená povinnosť platenia desiatkov podľa nemeckého zvyku, zvýraznilo sa miesto a postavenie ostrihomského arcibiskupa a bratislavského prepošta vo vzťahu k mestským slobodám, mešťanom a židom, vyňatie kanonikov a duchovenstva z právomoci mestskej rady.27 Najneskôr v 13. stor. mal prímas uhorskej cirkevnej hierarchie, ostrihomský arcibiskup, v Bratislave dom a dvor, ktoré slúžili aj k zhromažďovaniu desiatkov v naturáliach. Arcibiskupský dom stál na mieste dnešného primaciálneho paláca; pri návštevách kráľa slúžil na ubytovanie panovníckeho sprievodu. Najstarší písomný údaj na arcibiskupský dom je doteraz známy z r. 1369.28 Koncom 13. stor. boli zas cistercitky vystriedané klariskami, ktoré už predtým žili na hrade a najprv sa uvažovalo o postavení nového kláštora.29 K tomu však nedošlo, lebo klarisky dostali 26. októbra 1297 od kráľa cistercitský kláštor na bratislavskom predmestí, ku ktorému patrili viaceré nehnuteľnosti v meste. Bratislavským klariskám prináležala imunita pred inak platnou oprávnenosťou sudcov, mýtnikov a iných kráľovských oficiálov.30

Na prelome 13. -14. stor. bola v Bratislave, okrem hlavnofarského kostola sv. Martina tiež fara sv. Vavrinca a sv. Michala, ktorých kostoly boli zrúcané r. 1529, pretože ležali pred hradbami a pri eventuálnom obliehaní mesta Turkami sa mohli použiť ako oporné body.31 Keď kráľ Ondrej III. povolil r. 1297 obyvateľom predmestskej osady Krásna Ves presťahovať sa do vnútorného mesta , tak zároveň prikázal zrúcať domy, v ktorých bývali a stavebný materiál mal byť použitý na stavbu mestských hradieb. Deštruovaný mal byť krásnoveský kostol sv. Gotharda, ktorého patrocínium spoločne s patrocíniom sv. Andrej, ďalšieho predmestského kostola, bolo prenesené na sakrálne stavby -kaplnky, ktorých počet v meste ďalej vzrastal, na cintoríne pri kostole sv. Martina,32 k uskutočneniu čoho sa snažil prispieť aj kardinál Gentilis.33 Cistercitský heiligenkreuzský opát Bertold a konvent mal 11. januára 1297 dovolené kráľom vymeniť majetok Tvrdošovce za arcibiskupskú Praču (bratislavská miestna časť Vajnor),34 kde bol potom udržiavaný hospodársky dvor. Na Michalskej ulici mal heiligenkreuzský kláštor sv. Kríža kaplnku sv. Kataríny.35

Prvá písomná správa o reholi sv. Antona v Bratislave, ktorá vznikla koncom 12. stor. vo Francúzsku a na Slovensko sa dostala v druhej pol. 13. stor. do Draviec na Spiši,36 sa zachovala z 24. júna 1309. Mestu po dohode s Lantelinom, s predstaveným rehole antonitov v Uhorsku, bola ponechaná správa špitála aj v majetkových záležitostiach. Rehoľníci sa mali plne venovať liečiteľskému poslaniu a veciam duchovným. Antoniti boli zabezpečení príjmami a Lantelinus dostal kamenný dom s ovocnou záhradou pri kúpeli.37 Spájanie počiatkov špitála s obdobím vlády uhorského kráľa sv. Ladislava (1077 -1095) a využívaním výhodnej geografickej polohy Bratislavy pre vojenské výpravy38 neveľmi prihliadalo i na mestotvorný vývin, širšie súvislosti pri zakladaní špitálov, na čom sa po prelome 13. -14. stor., nasledujúc mníšske rehole, stále častejšie podielali prosperujúce mestá.39 Sv. Ladislava pokladal za zakladateľa špitála M. Bel, ktorý uvádzal pri špitáli kaplnku najpravdepodobnejšie vystavanú po kráľovom kanonizovaní.40 Každá špitálska kaplnka, alebo kostol mali byť zasvätené patrónovi špitála.41 Výskyt eremitských a kláštorných patrocínií vzrastal za vrcholenia novej kristianizácie 11. -13. stor., s predpokladaným patrocíniom eremitu Antona, ale rozrast kráľovských patrocínií až od pol. 13. storočia.42

Keď 2. júla 1397 bratislavský klerik Fridrich potvrdil, že bratislavskí mešťania, Pavol Domicellus a Ladislav z Nového domu prenechali špitál s patronátnym právom mestu Bratislava, píše sa o novom špitáli sv. Ladislava umiestneného pred metskými hradbami.43 Darovanie patronátneho práva nad špitálom s kaplnkou sv. Ladislava schválil 17. augusta 1397 v Ostrihome vikár a pápežský legát Anton z Ponta.44 V najstaršom súpise bratislavských predmestí z r. 1379 je Špitálska ulica uvedená ako Špitálska nová štvrť (Spitalnewsidel), kde je zaznamenaný starý špitál (antiquum hospitale), ktorý je lokalizovaný na ľavú stranu ulice smerom od mestského jadra. Na protiľahlú pravú stranu, kde bol aj kúpeľ zase nový špitál (novum hospitale). Husitské pustošenie bratislavských predmestí r. 1428 postihlo aj tieto charitatívne inštitúcie.45 Špitál sv. Ladislava neďaleko mestských hradieb bol r. 1529 zrúcaný spolu s predmestiami. Ľudí z neho, ktorí boli odkázaní na opatrovanie v špitáli, presunuli do kláštora klarisiek vo vnútornom meste. Klarisky boli presídlené do Trnavy, ale pár rokov neskôr im bolo nutné kláštor prinavrátiť. R. 1543 bol špitál na podnet kráľa Ferdinanda I. znova postavený na starom mieste.46

V priebehu času získali cirkevné inštitúcie v Bratislave veľké množstvo domov a pôdy prostredníctvom testamentárnych odkazov, majetky brali do zálohu, uzatvárali kúpnopredajné zmluvy atp. A to bolo čoraz zjavnejšie od 14. stor., kedy rozrastalo pozemkové vlastníctvo mesta a mešťanov. Dovtedy zvyčajne mohla vlastniť pôdu len šľachta a cirkev, u ktorej bol zas pôvodným vlastníkom patrón kostola, neskôr cirkevná inštitúcia reprezentovaná svojími hodnostármi.47 V dynastických zápasoch o uhorský trón za života a po smrti posledného Arpádovca r. 1301 pripadla Bratislava, ako podiel z vena kráľovskej vdove na vyše desať rokov Rakúsku. Mesto sa stalo miestom diplomatických rokovaní.48 Komes a bratislavský mešťan Hambot dal podľa listiny ostrihomského arcibiskupa z 13. februára 1307 postaviť na južnej strane kostola sv. Spasiteľa oltár P. Márie s kaplnkou sv. kráľa Štefana. Na ich udržiavanie daroval nielen kamenný dom, vinicu, príjmy, ale aj knihy a bohoslužobné rúcha. Za osem starých viedenských denárov a talent korenia ročného cenzu dostal 28. októbra 1307 heiligenkreuzský opát a konvent do držby dvorec s domami a inými staviskami na Michalskej ulici. Pannonhalmský opát a kláštor predali 14. januára 1309 bratislavskému mešťanovi Hertlinovi domový cenzus z domu v strede mesta za 28 hrivien. Takmer do tej istej situácie ako tí, ktorí zaberali cirkevní majetky, a proti ktorým vydal dekrét 22. mája 1311 kardinál a pápežský legát Gentilis, sa dostalo aj mesto Bratislava. Sprvu bez náhrady využili pozemky, ktoré patrili bratislavskému prepoštovi pri kostole sv. Spasiteľa, pre zabezpečenie ochrany mesta, konkrétne mestské priekopy a hradby. Až na žiadosť bratislavského prepošta Filipa došlo 24. júna k vynahradeniu v susedstve prepoštského domu.49

Rakúsky a štajerský vojvoda Fridrich vrátil r. 1315 územie Bratislavy so všetkým, čo k nemu patrilo. Venný majetok vdovy po Ondrejovi III. sa dostal späť do rúk uhorského kráľa, lebo Fridrich potreboval vojenskú pomoc. Majetkové transakcie a spory rozrastali. Farár zo Sv. Kríža na Žitnom ostrove poručil v poslednej vôli 2. februára 1317 sestre dve vinice na bratislavskom vrchu. Pri vežovom dome patriacom prv bratislavskému richtárovi Hertvikovi protestovali 8. augusta 1324 Henclinus a Jakub, synovia komesa Hambathona. Narušené bolo užívanie vinice, lánu oráčin a príjmu 7 libier, ktoré prenechal ich otec na udržiavanie kaplnky, či karnera na cintoríne pri kapitulskom kostole.50 Kostolu sv. Spasiteľa odkázal záduším 12. marca 1341 ostrihomský a bratislavský kanonik alódium neďaleko mestského trhoviska a dve vinice, z ktorých jedna bola na vŕšku Ohňavy (Hohney). Prejav vďačnosti všetkým tým, ktorí prispievali na kostol sv. Spasiteľa malo proklamovať diecézne duchovenstvo a obzvlášť kňazi a rektori v Bratislave.51

Snahu šľachty po obmedzení spôsobilosti cirkvi pri nadobúdaní majetku odrazil zák. čl. 20 z 11. decembra 1351 v dekréte kráľa Ľudovíta I.,52 čo sa načas prejavilo i na fundáciach pre bratislavskú cirkev. Nie však nadĺho, i keď nadobúdanie nehnuteľností, ba aj príjmov sa stávalo neraz problematickým. V kláštoroch, kostoloch a na cintorínoch sa skrývali ľudia pred súdom. Kráľ nariadil 3. apríla 1359 z Vyšehradu (Visegrád), aby sa mesto pričinilo o ich vydanie. Mestské predstavenstvo požiadal okolo r. 1360 heiligenkreuzský opát Koloman, aby sa nemuselo platiť poplatky za dom v Bratislave, k čomu sa vzťahovali aj staré výsady. Richtár Jakub dostal od príbuzných už nebohého richtára s rovnakým menom, kúpeľ a pozemok pod podmienkou, že kúpna suma bude odovzdaná pre stavbu kaplnky stavanej blízko františkánskeho kostola. V tom istom roku daroval bratislavskému richtárovi pilišský opát Vodnú vežu s celým príslušenstvom, ale pod podmienkou, že pilišských cistercitov v nej kedykoľvek príjmu, a že vežu opraví. Manželia dcér richtára Jakuba podľa svedectva Bratislavskej kapituly z 13. januára 1362 protestovali proti svojmu švagrovi Štefanovi, lebo zabral všetky vinice a príjmy po otcovi, prepoštovi Martinovi a kňazovi Martinovi. Cirkev sa zadlžovala mestu, mesto cirkvi. Bratislavská kapitula sa 27. júla 1367 zaviazala každoročne zaplatiť mestu za dom na Uhorskej ulici, ktorý daroval kostolu sv. Martina bratislavský mešťan Ján, syn Víta zo Špačiniec. A naopak zase dokonca richtár sa zaviazal zaplatiť 14. septembra 1369 dlh bratislavskému kanonikovi. Heiligenkreuzskí cisterciti potvrdili 15. júna 1372 príjem nájmu za prenajatý dvor a Praču. Popritom všetkom sa začali vyostrovať spory mesta s klérom. Mestských radných postihla až exkomunikácia, i keď sa neskôr vysvetlilo, že pre mylné uväznenie klerika. A proti tomu protestovala mestská rada pred Bratislavskou kapitulou 26. apríla 1397.53

Koncom 14. a na začiatku 15. stor., kedy narastal odpor šľachty v Uhorsku proti cudzincom, ktorí s prevahou zastávali mnohé svetské a cirkevné hodnosti, úrady, ba aj benefícia, často nesúhlasil s obsadzovaním aj kanonikátov panovník Žigmund Luxemburgský. R. 1394 sa to týkalo kanonikátu Bratislavskej kapituly, na ktorý pápežská kúria podporovala Mikuláša Herthmanna pochádzajúceho z Viedne. Žigmund svoje rozhodnutie zdôvodňoval tým, že ako patrón Bratislavskej kapituly mal povinnosť obhajovať patronátne právo uhorských kráľov proti cudzincom, ktorí mali v rukách väčšinu bratislavských kanonikátov. V skutku však nedokázal, alebo nemal v úmysle, vlastné nariadenia príliš presadiť. Narastajúca nespokojnosť veľkej časti magnátov s panovníkovou vládou vyústila do ponúknutia uhorskej koruny neapolskému kráľovi Ladislavovi a v detronizáciu Žigmunda. Vypukli boje, počas ktorých Ladislava podporoval ostrihomský a kaločský arcibiskup s takmer všetkými biskupmi. Jedine biskup nitriansky a záhrebský sa pridali k Žigmundovi.54 V premenách vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácie exkomunikoval r. 1416 ostrihomský generálny vikár troch Bratislavčanov, pretože napadli bratislavských duchovných. R. 1417 musel Žigmund dokonca nariadiť richtárovi a meststskej rade v Bratislave, aby neznepokojovali bratislavský klérus.55

S ustanovovaním do cirkevnej funkcie úzko súviselo vyberanie poplatkov pomenovaných ako annáty pri menších benefíciach, medzi ktoré patrili aj hodnosti v kapitulách. Annáty boli rezervované priamo pápežovi. V rastúcich požiadavkách finančného systému pápežskej kúrie sa pri ďalších poplatkoch -servíciach vychádzalo načas, za pontifikátu Gregora IX. (1227 - 1241) po pontifikát Jána XXII. (1316 - 1334), zo zdôvodňovaného predpokladu, že cirkevný majetok je vlastníctvom pápeža. Ročný príjem z kanonickej prebendy kanonika Bratislavskej kapituly r. 1430, z ktorého sa vyberala annáta predstavoval 20 hrivien striebra, čiže 72 dukátov.56 Pri obdarovávaní cirkvi v Bratislave nehnuteľnosťami sa jednalo predovšetkým o domy, vinice a ornú pôdu. Cirkevné inštitúcie v určitých časových rozmedziach mali možnosť zhromaždiť väčšie sumy peňazí, ktoré potom sčasti boli použité na zálohovanie. Avšak len zriedka sa zálohované nehnuteľnosti stali cirkevným majetkom.57 Napriek tomu všetkému sa cirkev nemohla vždy postarať ani o testamentárne odkázané domy a iné nehnuteľnosti. Za takých okolností sa cirkev snažila dať zmienený majetok do prenájmu. Ak sa tak nestalo, ak nebolo prenajímateľov tak napríklad domy boli zanedbávané a pustli. Kráľ Žigmund dovolil už 21. augusta 1419 takéto domy, ale aj vinice, mlyny, alódia predávať mešťanom.58 Najčastejšie peňažné dary dostávali naďalej bratislavské špitály, pričom v písomnostiach pre starý špitál bolo užívané patrocínium sv. Anton a pre nový špitál sv. Ladislav. A práve dary pre neustále udržiavaný a obnovovaný nový špitál zostavali v prevahe.59

Prepošt Bratislavskej kapituly zastával aj hodnosť bratislavského archidiakona. Už v r. 1252 mala Ostrihomská arcidiezéza na Slovensku 13 desiatkových okruhov. Po odpočítaní desiatkového okruhu na Žitnom ostrove, ktorý rýchlo splynul s Bratislavským prepošstvom a zároveň archidiakonátom, zostalo 12 archidiakonátov, z toho tri prepošstvá. Bol to Nitriansky, Novohradský, Gemerský, Hontiansky, Tekovský, Komárňanský, Šaštínsky, Zvolenský a Turniansky archidiakonát. K nim patrilo spomenuté prepošstvo v Bratislave, potom prepošstvo na Spiši a katedrálny archidiakonát prepošstva sv. Juraja na Zelenej Nive v Ostrihome.60 V tridsiatych rokoch 14. stor., kedy sa vyberali pápežské desiatky, mal bratislavský prepošt približne o 2/3 väčší ročný príjem než jednotliví kanonici Bratislavskej kapituly.61 Príjmy Bratislavskej kapituly ako inštitúcie neboli tak veľké, aby sa nimi mohla výraznejšie podporiť činnosť a trvanie vysokého učenia v Bratislave založeného r. 1465; známeho pod názvom Academia Istropolitana.62 Ostrihomský arcibiskup Ján zo Zredny a kráľ Matej Korvín sa síce postarali o domy pre univerzitu, ale nedostatočne zabezpečili pravidelné a primerané príjmy počnúc od profesorských platov. Nič na tom nedokázal pozmeniť ani vicekancelár univerzity a prepošt Bratislavskej kapituly Ján zo Schoenbergu v Pasovskej diecéze, ktorý mal zastanie na kráľovskom dvore a bol vikárom ostrihomského arcibiskupa vo veciach duchovných na juhozápadnom Slovensku.63 Prepošta Juraja si vysoko vážili viedenskí dominikáni, ktorých chcel získať pre filozofickú a teologickú fakultu v Bratislave, hoci aj oni neboli priveľmi nadšení vznikom novej univerzity tak blízko Viedne. Pokúsiť sa o vytvorenie priaznivejšej atmosféry sa úspešne snažil profesor teológie a talianský dominikán Ján Gatti vyslaný ostrihomským arcibiskupom. Značnú nevôľu u kanonikov vyvolávalo prepoštové obsadzovanie kanonikátov a s nimi samozrejme benefícií, lebo mnohí z nich nemali žiadný vzťah pre podporovanie univerzitného štúdia.64

Pravdepodobne už v r. 1452 - 1477 sa dostal do vlastníctva majetku pavlínov z Mariánky Mníšsky dvor (Monichhoff) na Panskej ulici. Najpravdepodobnejšie kráľovskou donáciou, ale jasne je to doložené až z pred pol. 16. storočia. Pavlíni, ktorých rehoľa v 14. - 16. stor. bola popri františkánoch najobľúbenejšia v krajine, si majetok v Bratislave udržali. A to až do zrušenia rádu, ktorého kláštory poznamenala už predtým turecká expanzia a reformácia.65 Neustály nedostatok financií v štátnej pokladnici, ktorá bola ochudobňovaná neplatením daní, rozdeľovaním si príjmov medzi štátnymi úradníkmi medzi sebou a pod. nepriaznivo ovplyvnili obranyschopnosť krajiny. Nespokojnosť uhorských magnátov a obyvateľstva vôbec narastala aj pre cudzincov, ktorí mali v rukách najlepšie miesta.66 V druhom dekréte kráľa Vladislava II. z 8. júna 1495 bolo v čl. 32 uvedené, že úrady a cirkevné posty nemohli zastávať ľudia talianského pôvodu.67

Problémy s vlastníctvom neustávali ani pri iných cirkevných inštitúciach, či jednotlivých príslušníkov kléru. Samotnej Bratislavskej kapitule musel kráľ Vladislav II. 6. mája 1503 nariadiť, aby spustnuté a znivočené kapitulské domy boli predané mešťanom, ktorí by ich mohli a mali záujem opraviť. Kráľ predvolal 11. septembra pred súd ako spoluvinníka bratislavského richtára Lachenbergera, lebo spoločne ešte s jedným mešťanom vnikli v noci do domu bratislavského prepošta a odviedli z neho Jána z Nitry. Ján bol rektorom oltára sv. Kríža v prepošstskej kaplnke. Ostrihomský vikár Tomáš Amadeus z Ferrary mal na prianie kráľa z 23. mája 1505 preskúmať spor bratislavských mešťanov so správcom majetkov rehole antonitov kvôli nemocnici sv. Alžbety v podhradí.68 V narastajúcom napätí pred Moháčom sa v okolí Bratislavy, ale tiež v celej krajine rozmáhali lúpežné prepady o čom upovedomil 24. marca 1525 bratislavského richtára a mestskú radu španielsky princ a rakúsky arcivojvoda Ferdinand . Kráľovná Mária sa 27. januára 1526 prihovárala u predstavenstva mesta o udelenie benefícia v kaplnke Božieho tela pre farára Jána Bayera zo Stupavy.69

Zo sledovania podmienok, počas ktorých sa vyvíjalo postavenie cirkvi v Bratislave sa dá konštatovať, že cirkevné inštitúcie a jednotliví príslušníci kléru síce nadobudli mnoho domov, viníc, ďalších nehnuteľností a mali k dispozícii početné príjmy, ale to všetko nestačilo, nebolo vždy dostatočné, alebo sa pre nepriaznivé podmienky nedalo využívať v možnostiach a pôsobení každého duchovného, či cirkevnej inštitúcie.

Poznámky:

1 Goff, J. Le : Kultura středověké Evropy. Praha, Odeon 1991, s. 282, 294.

2 Marsina, R. : Vývoj správy miest v stredoveku na Slovensku.Martin, Osveta 1984, s. 21 - 22, 27 - 29.

3 Štefanovičová. T. : Bratislavský hrad v 9. - 10. storočí. Bratislava, Obzor 1975, s. 8, 67, 69, 74 - 76.

4 Theiner, A. : Vetera monumenta historica Hungariam sacram illustrantia I. Romae 1859, s. 29, č. LIV; Rimely, C. : Capitulum virginis ecclesiae collegiatae Posoniensis ad s. Martinum ep., olim ss. Salvatorem (Capitulum). Posonii 1880, s. 22, 41.

5Hudák, J.: Patrocínia na Slovensku. Bratislava, Umenovedný ústav SAV 1984, s. 54 - 56.

6 Capitulum, s. 2, 5 - 11.

7 Corpus Juris Hungarici (CJH) I. Magyar törvénytár 1000 - 1526 évi törvényczikkek. D. Márkus (ed.). Budapest 1899, s. 102, caput 22; Endlicher, S. L. : Rerum Hungaricarum monumenta Arpadiana. Sangalli 1899, s. 363, 369.

8 CJH I, s. 56, caput 22; Rauscher, R.: O regestru varadínskem. K dejinám božích soudů v Uhrách. In: Bratislava III, 1929, Učená společnost Šafáříková, s. 309 - 310, 319 - 320, 325.

9 Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (CDSl) I. Marsina, R. (ed.). Bratislava, VSAV 1971, s. 141, č. 184.

10 CDSl I, s. 104 - 105, 190, č. 125, 249.

11 Capitulum, s. 149 - 151; Žáry, J. - Bagin, A. - Rusina, I. - Toranová, E. : Dóm sv. Martina v Bratislave. Bratislava, Tatran 1990, s. 6 - ll.

12 Legendy a kroniky koruny uherské. R. Pražák (ed.) Praha, Vyšehrad 1988, s. 141, 143.

13 Za poznatok o nepublikovanom archeologickom výskume ďakujem PhDr. R. Marsinovi, DrSc.; ďalšie súvislosti - Archeologická topografia Bratislavy. Bratislava, Veda 1991, s. 5, 12, 100 - 101 a Štefanovičová, T. : Príspevok k prieskumu bratislavského podhradia - kostol sv. Mikuláša. In: Bratislava 5, 1969, s. 63 - 73 (66 !).

14 Hervay, F. L. : Repertorium historicum ordinis cisterciensis in Hungaria. Roma 1984, s. 157.

15 Slivka, M.: Cisterciti na Slovensku. Archeologia historica 16/91. Brno, Múzejní a vlastivědná společnost, s. 112.

16 Sackur, E.: Die Cluniacenser in ihrer kirchlichen und allgemeinegeschichtlichen Wirksamkeit bis zur Mitte des elften Jahrhunderts I - II. Halle A. S., Max Niemeyer 1892 -1894; Špirko, J. : Cirkevné dejiny I. Turčiansky Sv. Martin, Neografia 1944, s. 3O1, 314; Molnár, A. - Říčan, R. : 12 století cirkevních dějin. Praha, Kalich 1989, s. 357 - 358, 36O - 361, 417 - 418.

17 CDSL I, s. 47 - 48, č. 50++; Marsina, R. : Štúdie k Slovenskému diplomatáru I/2. Historické štúdie (HŠt) 18. Bratislava, Veda 1973, s. 29 - 31.

18 CDSl I, s. 73, č. 76+++; Marsina, R. : Štúdie k Slovenskému diplomatáru I/2, s. 33.

19 CDSl I, s. 99, č. 110.

20 CDSl I, s. 139, č. 180 - 181.

21 CDSl II, Bratislava, Archív mesta Bratislava - Obzor 1987, s. 116, č. 172.

22 CDSl II, s. 239, č. 343; Slivka, M. : Cisterciti na Slovensku, s. 101, 113.

23 Fuxhoffer, D. - Czinár, M. : Monasteriologiae regni Hungariae II. Pestini 1860, s. 71 - 75, 113 - 115.

24 CDSl II, s. 310 - 312, č. 447; Baxa, P. - Ferus, V. - Klinčoková, K. : Neznáma veža Vodnej veže v Bratislave ? Archaeologia historica 14/89, s. 161 - 169.

25 Monumenta ecclesiae Strigoniensis (MES) II. F. Knauz (ed.). Strigonii 1882, s. 77 - 78, č. 59.

26 Ortvay, T. : Geschichte der Stadt Preßburg (Geschichte) 2/4. Pozsony 1903, s. 521 - 522.

27 Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238 - 1350). Ľ. Juck (ed.). Bratislava, Veda 1984, s. 74 - 75, č. 77.

28 Archív mesta Bratislava (AMB), Listiny - sign. č. 266; Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae (RDSl) I. V. Sedlák (ed.). Bratislava, Veda 1980, s. 293 - 295, č. 660 - 661.

29 Codex dipl. Arpadianus continuatus XII. E. G. Wenzel (ed.). Budapest 1874, s. 6O1 - 6O2, č. 483.

30 MOL Dl (Magyar Országos Levéltár - Diplomatikai Levéltár) 1474, 1475, 12 033, 24 325.

31 Geschichte, s. 483, 497, 512 - 515, 519.

32 Stieberová, M. : Bratislavské predmestia v období rozvitého feudalizmu. Slovenská archivistika 18, 2, 1983. Bratislava, Archívna správa ministerstva vnútra, s. 94 - 96; Trochta, J. : Zoznam fár Slovenska I. Bratislavská stolica. Bratislava 1964, s. 1 -2 (rkp. v kniž. zb. HÚ SAV, sign. P VI a 16 - text). - text, s. 1 - 2.

33 RDSl I, s. 389, č. 905.

34 Oslanský, F. : Pozemkové vlastníctvo ostrihomského arcibiskupa na Slovensku v stredoveku. Historický časopis (HČ) 38, 3, 1990, 372.

35 AMB, Listiny, sign. č. 25, 28, 29; RDSl I, s. 236, 385 - 386, č. 513, 896 - 897.

36 Slivka, M. : Rádové domy v štruktúre osídlenia Slovenska a v jeho politických a sociálno - ekonomických vzťahoch (so zameraním na krížovnícke rády). Arcehologia historica 12/87, s. 383, 396.

37 RDSl I, s. 293 - 295, č. 660 - 661.

38 Vámossy, St. V. : Die katholische Bürgerversorgungs - Anstalt in Preßburg. Preßburg. Imm Verlage der Anstalt 1898, s. 11.

39 Oslanský, F. : K sociálno - národnostným pomerom a feudálnemu pozemkovému vlastníctvu v Banskej Bystrici do konca 16. storočia. In: Banské mestá v stredoveku. Martin, Osveta 1990, s. 146.

40 Bel, M. : Notitia Hungariae novae historico - geographica I. Viennae 1725, s. 617 - 618; Bratislava Mateja Bela. J. Tibenský (ed.). Bratislava, Obzor 1984, s. 88, 89, pozn. 59.

41 Bokesová - Uherová, M. : Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava, VSAV 1973, s. 56.

42 Hudák, J. : Patrocínia na Slovensku, s. 56 - 59.

43 AMB, Listiny, sign. č. 614.

44 AMB, LIstiny, sign. č. 619.

45 AMB, sign. č. 405; Stieberová, M. : Bratislavské predmestia v období feudalizmu, s. 101, 104, 107.

46 Ortvay, T.: Geschichte der Stadt Preßburg II. Pozsony 1903, s. 301 - 314.

47 Marsina, R. : Feudálne pozemkové vlastníctvo miest v stredoveku. In: Liptov 8, 1985, s. 15; Luby, Š. : Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946, s. 195, 209, 327, 340 - 341.

48 Dejiny Bratislavy. Zost. D. Lehotská - J. Pleva. Bratislava, Obzor 1966, s. 52.

49 RDSl I, s. 209 - 210, 236, 275, 372, 378, č. 456, 513, 615, 874 -875, 887.

50 RDSl II, Bratislava, Veda 1987, s. 53, 86, č. 76, 150; Fejér, G. : Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis VIII/II. Budae 1832, s. 575 - 577, č. CCLXVII.

51 MES III. L. C. Dedek (ed.). Strigonii 1924, s. 385 - 386, 686 -687, č. 557, 916.

52 Döry, F. - Bónis, G. - Bácskai, V. (ed.) : Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns 1301 - 1457 (Decreta). Budapest, Akadémiai Kiadó 1976, s. 137.

53 AMB, Listiny, sign. č. 154, 176, 187, 189, 244, 268, 298, 610.

54 Mályusz, E. : Kaiser Sigismund in Ungarn 1387 - 1437. Budapest. Akadémiai Kiadó 1990, s. 261; Knappek, Ľ. : Obsadzovanie uhorských biskupstiev od X. do konca XIV. storočia so zvláštnym zreteľom na pápežské zásahy a na postavenie uhorských kráľov. Bratislava, Právnická fakulta Univerzity Komenského 1934, s. 201 - 206.

55 AMB, Listiny, sign. č. 853, 866.

56 Annatae e regno Hungariae provenientes in Archivo Secreto Vaticano 1421 - 1536. J. Körmendy (ed.). Budapest, Akadémiai Kiadó 1990, s. 15 - 16, 60, č. 82; Knappek, Ľ. : Obsadzovanie uhorských biskupstiev, s. 206 - 207, 211.

57 AMB, Listiny, sign. č. 313, 604, 622, 713, 1091, 1460, 1518, 2183, 2866, 2950, 4495 a i.

58 AMB, Listiny, sign. č. 910.

59 AMB, Listiny, sign. č. 1509, 1530, 1540.

60 Fügedi, E. : Kirchliche Topographie und Siedlungsverhältnisse im Mittelalter in der Slowakei. Studia Slavica Academica Scientiarum Hungariae V. fasc. 3 - 4. Budapest 1959, s. 368; Chaloupecký, V. : Staré Slovensko. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského 1923, s. 198 - 199; Péterffy, P. C. : Sacra concilia ecclesiae romano - catholicae in regno Hungariae celebrata. Pars secunda. Posonii MDCCCXLII, s. 267.

61 Trochta, J. : Zoznam fár Slovenska. I.Bratiskavská stolica, s. 2 - 4.

62 Ratkoš, P. : Vzťah Jána zo Zredny a Juraja Schönberga k univerzite Istropolitana. In : Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. - 16. storočí. Bratislava, VSAV 1967, s. 82 - 83.

63 Capitulum, s. 32 - 33, 43, 228 - 233.

64 Jankovič, V. : Stredoveká bratislavská univerzita vo svetle nových prameňov. HČ 40, 1992, 2, s. 150, 159 - 160, 166.

65 Jankovič, V. : Topografia historického jadra Bratislavy v 14. - 16. storočí, s. 664 - 666 (rkp. v AMB); Gyöngyösi, G. : Vitae fratrum ordinis sancti Pauli primi eremitae. F. L. Hervay (ed.). Budapest, Akadémiai Kiadó 1988, s. 12.

66 Bucko, V. : Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava, Unia 1939, s. 49 - 50.

67 CJH I, s. 580, Articulus 32.

68 AMB, Listiny, sign. č. 3605, 4185, 4188, 4251, 4262, 4295.

69 AMB, Listiny, sign. č. 4890, 4931.