Horváth P.

Anton Bernolák (1762-1813). Pôvod a osudy jeho rodiny. Život a dielo. Bratislava, Bernolákova spoločnosť a Matica slovenská, 1998, 262.

O B S A H

Úvod

Doterajší výskum života a diela Antona Bernoláka

I.časť

Slanica ako miesto pôvodu a osudov rodiny Bernolákovcov
Počiatky osídlenia Slanice a jej vývoj do 70. rokov 18. storočia

Slanica v období urbárskej regulácie a v prvej polovici 19. storočia
Pôvod a osudy zemianskej rodiny Bernolákovcov
Prví bernolákovskí vzdelanci

Rodičia Antona Bernoláka
Bernolákovi bratia a sestry
Zemianske rodiny Bernolákovcov v Novohradskej, Peštianskej a Čanádskej stolici
Nezemianske rodiny Bernolákovcov

Rodina Janka Bernoláka a jej potomstvo

Ján Bernolák (1789 – 1849)
Jozef Bernolák (1793 – 1847)
Karol Bernolák (1807 – 1889)
Ostatní synovia
Alžbeta Bernoláková (1790 - ?)
Ostatné dcéry
Bernolákovci na Orave mimo Slanice
Bernolákovci v Liptove
Bernolákovci na ostatnom území Slovenska, habsburskej monarchie a vo svete
Povolania Bernolákovcov, ich rodinné zväzky a pôvod mena

II. časť

Život a dielo Antona Bernoláka

Mladosť a štúdia
Bernolák v Čeklísi a v Trnave
Anton Bernolák v Nových Zámkoch
Dielo Antonína Bernoláka

Osobnostný a národný profil Antona Bernoláka

Bernolákova rukopisná a knižná pozostalosť
Posmrtné osudy diela Antona Bernoláka
Pamätné miesta a pamätníky Antona Bernoláka
Slanica

Bratislava
Čeklís (Bernolákovo)
Trnava
Nové Zámky
Viedeň
Anton Bernolák v umeleckej literatúre a vo výtvarnom umení
Bernolákovské jubileá v národných dejinách

Ukážka textu

Doterajší výskum života a diela Antona Bernoláka...

Záujem o život a dielo Antona Bernoláka sa datuje od roku 1787, keď v tlačiarni Jána Michala Lenderera v Bratislave vyšiel jeho spis Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách), v ktorej vyložil zásady nového slovenského spisovného jazyka a pripojil k nemu aj príručku slovenského pravopisu (Ortogrphia). Od tej doby vstúpilo jeho meno do povedomia súdobej kultúrnej a odbornej verejnosti doma i v zahraničí a to nielen ako kodifikátora spisovnej slovenčiny (v r. 1790 vyšla jeho Gramatica Slavica, v r. 1791 Etymologia vocum Slavicarum a v roku 1796 sa pokúšal už aj o vydanie päťrečového Slovára), ale aj významného kultúrno-organizačného činiteľa a zakladateľa Slovenského učeného tovarišstva.

Bernolákovej Dizertácii venoval už v roku 1787 krátko po jej vydaní pozornosť peštiansky literárny časopis Merkur von Ungarn, redigovaný osvietenským učencom Martinom Jurajom Kovačičom (1743-1821), rodákom zo Šenkvíc a prvýkrát objektívne a kladne (aj keď prirodzene stručne) zhodnotil jeho jazykovedné práce uhorský literárny historik Alexej Horányi (1736-1809) vo svojom diele Nova memoria Hungarorum, vydanom v roku 1792 a toto jeho hodnotenie malo potom priaznivý ohlas aj v radoch slovenských vzdelancov. Aj v správe o prípravách vydania Bernolákovho Slovára z roku 1799, uverejnenej v literárnej prílohe Literarischer Anzeiger peštianskych nemeckých novín Courier aus Ungarn sa jeho autor charakterizuje ako zaslúžilý a usilovný pracovník v oblasti slovenskej jazykovedy (um die slowakische Sprach-Kunde verdiente ungemein fleissige Herr Anton Bernolak).

Z domácich slovenských vzdelancov a Bernolákových spolupracovníkov už v roku 1790 vysoko hodnotil jeho jazykovedné dielo Juraj Fándli (1750-1811). Bernolák bol podľa neho prvý, ktorý zaviedol spisovnú slovenčinu a patrí mu preto aj "prvá chvála za našu čistotnú slovenskú dobropísebnosť a dobromlúvnosť". Anton Bernolák sa stal však už za svojho života aj vedúcou a uznávanou osobnosťou počiatočnej fázy slovenského národného obrodenia. Túto jeho vedúcu úlohu v národnobuditeľskej a kultúrnoorganizačnej činnosti najlepšie vystihol člen Slovenského učeného tovarišstva Jozef Valentíni a po ňom znovu aj Juraj Fándli, keď o ňom na stránkach 3. zväzku svojho Pilného hospodára v roku 1800 napísal: "Stál nám do predku vysokoučený a mnohovelebný pán Anton Bernolák, písma vúdce, národu verný rodák, on volá, mňa nasledujte Slováci... Na slovo Bernoláka hlavy zdvihli Slováci, aby své umení pozdvihli, aby svoj národ krásili písmami".

Ďalší Bernolákov spolupracovník Juraj Palkovič (1763-1835) už už po jeho skorej smrti prejavil záujem o jeho život a dielo. Keď redigoval a pripravoval do tlače Bernolákov Slovár v hesle Slanica podrobnejšie rozviedol aj osobné údaje o jeho autorovi, vrátane aj správy o jeho zemianstve, ktoré jeho rodina získala od cisára Leopolda I. Zmýlil si iba o deň dátum Bernolákovho narodenia (namiesto 3. októbra nesprávne uviedol 4. október), čo potom prešlo aj do staršej literatúry a spôsobilo neskôr aj rôzne nedorozumenia. V súvislosti s redigovaním Slovára a prekladom sv. Písma do novej spisovnej slovenčiny sa intenzívne venoval štúdiu, ale i ďalšiemu rozpracovaniu Bernolákovej gramatiky. Urobil si z nej nielen podrobný výťah, ale vypracoval k nej aj rozsiahly poznámkový aparát a to už aj na základe ďalších slovanských gramatických prác, ktoré vyšli už po jej vydaní. Okrem toho zozbieral množstvo materiálu k dejinám staršej slovenskej literatúry vrátane súpisu bernolákovských tlačív. Tieto jeho práce zostali, pravda, v rukopisoch a zachovali sa iba v jeho bohatej pozostalosti.

Prvé literárne správy o Bernolákovi sa teda týkali prevažne jeho jazykovedného diela a jeho národnokultúrnej činnosti, zatiaľ čo o jeho živote poskytovali len málo údajov. Už súčasníci o ňom, pravda, vedeli, že pochádzal zo zemianskej rodiny z oravskej Slanice (čo uvádzal aj v tituloch svojich prác), že bol najprv kaplánom v Čeklísi (teraz Bernolákovo), neskôr tajomníkom vikariátu aj kancelárie v Trnave a napokon katolíckym farárom v Nových Zámkoch. V kanonických vizitáciách novozámockej fary z roku 1804 a 1811 sa síce uvádzali aj jeho štúdia, tie však boli známe iba jeho blízkym spolupracovníkom a cirkevným predstaveným. Základné životopisné údaje o Bernolákovi publikoval až plodný kultúrny publicista Karol Juraj Rumy (1780-1847) v nekrológu o ňom v roku 1813, uverejnenom v časopise Wiener Literatur-Zeitung a krátku správu o Bernolákovej smrti priniesol aj bratislavský Juraj Palkovič (1769-1850) v tom istom roku vo svojom Týdenníku.

Prvú širšiu akciu na zhromaždenie údajov o živote a diele Antona Bernoláka i na vypracovanie jeho biografie rozvinul až známy organizátor slovenského literárneho a kultúrneho diania v 30. rokoch 19. storočia, jeho mladší spolurodák Martin Hamuljak (1789-1859). Hneď po založení Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v roku 1834 v Budíne pozýval do jeho radov aj vtedy už 80 ročného bratislavského kanonika Jozefa Ignáca Bajzu (1755-1836) a zároveň ho prosil o napísanie životopisu Antona Bernoláka. Staručký Bajza v roku 1835 členstvo v novozaloženom spolku s radosťou prijal, finančne prispel aj na jeho fundáciu, o Bernolákovi mu mohol však podať iba veľmi stručnú správu. Ešte v tom istom roku (1835§ sa Martin Hamuljak obrátil aj na najvýznamnejšieho básnika bernolákovskej školy Jána Hollého (1785-1849), ktorý už v roku 1825 napísal básnický Chválospev na Antona Bernoláka, s prosbou o napísanie Bernolákovho životopisu pre almanach Spolku Zora.

Hollý mu ešte v tom istom roku odpovedal, že napísať životopis Bernoláka nie je v stave, pretože ho (na rozdiel od Bajzu nikdy nevidel a ani nepoznal. Vedel o ňom iba toľko, "že bol v Čeklísi kaplán, v Trnave sekretár a v Novich Zámkoch farár a vicearchidiakon" (dekan). Nevedel však, v ktorých rokoch na týchto miestach účinkoval a nemohol sa to ani dozvedieť, pretože "už všetci jeho spolužáci pomreli". Už dávnejšie však vedel, že Bernolák zomrel v Nových Zámkoch 15. januára 1813 ráno, keď ho pri holení postihla srdcová mŕtvica ("15. ledňa pri holeňú bradi šlakem porazení v Kristu zesnul"). V liste Hamuljakovi vyjadril aj obdiv nad Bernolákovou pracovitosťou a prekvapovalo ho, "že tolko, predca velmi mnohimi a ustavičnimi pracami zaňesení, popísat mohel". Po týchto odpovediach sa Martin Hamuljak rozhodol napísať Bernolákov životopis sám. Vyplýva to z jeho latinského listu z konca augusta 1835 slovienskému slavistovi a riaditeľovi dvorskej knižnice vo Viedni Bartolomejovi Kopitarovi (1787-1844), v ktorom okrem iného napísal: "Pre ročník 1836 Zory zamýšľam prichystať životopis nebohého gramatikára Bernoláka." Žiaľ ani jemu sa tento sľub nepodarilo realizovať, hoci mal k tomu dosť materiálu.

Martin Hamuljak sa však snažil aj o získanie podobizne Antona Bernoláka. V tejto veci sa zrejme obrátil na vtedajšieho novozámockého farára Jozefa Černáka, ktorý mu v liste z roku 1843 oznámil, že na novozámockej fare skutočne existoval obraz Antona Bernoláka a jeho vierohodnosť potvrdil aj bývalý novozámocký richtár Štefan Paulík, čo Bernoláka osobne dobre poznal. Podobné svedectvo podal o tomto obraze v tom istom roku aj komjatický kaplán Andrej Caban (1813-1860§. Ten mu tiež v liste uviedol, že pravosť Bernolákovej podobizne potvrdzujú v Nových Zámkoch všetci, čo si naňho pamätajú a okrem nich aj niekdajší komjatický farár, ktorý tento obraz i samého Bernoláka ešte počas jeho pobytu v Trnave často vídaval. Preto aj Andrej Caban ubezpečoval Hamuljaka, že odtlačením tejto jeho podobizne podá všetkému Slovanstvu obraz "opravdivého Bernoláka". Išlo tu zrejme o podobizeň, ktorú si nechal Bernolák urobiť ešte ako tajomník vikariátnej kancelárie v Trnave (v roku 1787-1796), nevieme však prečo ju Hamuljak nepublikoval.

Treba povedať, že vydávanie podobizní, ako aj iného obrazového materiálu vôbec, bolo v tom čase veľmi komplikované a aj drahé, pretože sa nedali priamo reprodukovať. Obraz musel ďalší umelec prekresliť na litografický kameň alebo vyryť na medenú platňu, a až z nich sa mohli potom vyhotoviť (obyčajne vo Viedni) grafické odtlačky, ktoré bolo možno zaradiť do príslušného časopisu alebo publikácie. Okrem toho Hamuljak chcel grafický odtlačok Bernolákovej podobizne uverejniť zrejme v almanachu Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej Zora, ten však po roku 1840 prestal už vychádzať. Do úvahy pritom treba brať aj skutočnosť, že Martin Hamuljak od roku 1839 hradil aj náklady na zobrazenie Jána Hollého (najprv maľby a potom aj litografie), ktoré predstavovali spolu okolo 80 zlatých a na vyhotovenie litografickej podobizne Antona Bernoláka mu možno už chýbali aj finančné prostriedky.

Ešte za Hamuljakovho života chcel akiste túto Bernolákovu podobizeň vydať aj jeho mladší oravský krajan Andrej Radlinský (1817-1879). Ten v roku 1852 na konci 2. zväzku Výkladov evanjelií v krátkych kázňach pre ľud od Michala Rešetku, ktorých bol vydavateľom, oznamoval, že druhý ročník tiež ním vydávaných Pokladov kazateľského rečníctva (čo mal taktiež výjsť ešte v roku 1852), bude venovaný "slávnej a večnej pamiatke Antona Bernoláka a bude tiež jeho podobizňou okrášlený". Bernolákova podobizeň však ani v tomto diele z dosiaľ neznámych príčin nevyšla.

Medzitým venovali životu a dielu Antona Bernoláka pozornosť, pravda, aj iní bádatelia. Pavel Jozef Šafárik (1795-1861) už v roku 1826 vo svojich po nemecky vydaných Dejinách slovanských literatúr oboznámil s Bernolákovými prácami a náhľadmi európsku učenú spoločnosť a v domácom prostredí vcelku veľmi kladne zhodnotil význam jeho jazykovedného a kultúrno-organizačného diela Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) vo svojej známej stati Slovensko a jeho život literárny, uverejnenej v Slovenských pohľadoch v roku 1847. Ešte väčšiu pozornosť venoval bernolákovým jazykovedným prácam Michal Miloslav Hodža (1811-1870), ktorý vo svojom diele Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) vyhlásil jeho kodifikáciu slovenského spisovného jazyka za historicky nevyhnutný čin. A podobne aj Ľudovít Štúr (1815-1856) sa deklaratívne prihlásil k Bernolákovi a bernolákovcom a vyzdvihol ich zásluhu na tvorbe slovenského života v jeho vlastnej podobe, na ktorých aj on svojou novou kodifikáciou nadväzuje. Stručné heslo o Bernolákovi od Martina Hettalu (1821-1903) vyšlo potom už aj v 1. zväzku Riegrovho naučného slovníka v roku 1860 a v 2. zväzku známej Slovenskej čítanky Emila Černého (1839-1913) z roku 1869 bol už aj prvý ucelenejší obraz o živote a diele Antona Bernoláka, zostavený Michalom Chrástkom (1825-1900) na základe dovtedajších poznatkov o ňom. Je zaujímavé, že o pôvod rodiny Bernolákovcov sa o desať rokov neskôr (1875) začali zaujímať aj jej samotní vzdelaní príslušníci, menovite Alexander Bernolák (1846-1895), o čom budeme ešte hovoriť.

K podstatnejšiemu obratu v rozvoji vedeckého výskumu o živote a diele Antona Bernoláka, ale aj celého bernolákovského hnutia prišlo však až na konci 19. storočia. Najväčšie zásluhy si v ňom získali členovia Osvaldovej družiny (Jozef Kohúth, Michal Chrástek, Ján Klempa, Jozef Kompánek, Tichomír Milkin a i.). Podnetom k ich výskumnej práci bola nespokojnosť s knihou Jaroslava Vlčka (1860-1930) Dejiny literatúry slovenskej, vydanej v roku 1890. Zo strany katolíckych vzdelancov sa tomuto, ináč veľmi záslužnému dielu, vyčítalo nedocenenie bernolákovskej a vôbec staršej katolíckej spisby v dejinách slovenskej literárnej minulosti. Preto sa kultúrni a literárni historici katolíckej konfesie podujali pod vedením Františka Richarda Osvalda (1845-1926) korigovať a doplniť obraz staršej slovenskej literatúry. V prvom rade sa snažili rehabilitovať priekopnícku úlohu Antona Bernoláka, bernolákovského hnutia a Slovenského učeného tovarišstva, v čom oprávnene videli začiatky národno-obrodeneckej a tým aj novodobej slovenskej literatúry. Robili tak najskôr na stránkach Osvaldom vydávaných Literárnych listov (od roku 1891) a neskôr v troch zväzkoch almanachu Tovarišstvo (1893, 1895, 1900), ktorého prvý zväzok vyšiel na počesť 100. výročia založenia Slovenského učeného tovarišstva.

Vedúcu úlohu v tejto práci mal hneď od začiatku literárny historik Jozef Kohút (1828-1900), oravský rodák, od roku 1856 katolícky farár a potom aj dekan v Dolnom Kubíne. Hoci bol publicisticky činný od 50. rokov 19. storočia, literárnohistorickej práci sa venoval až v poslednom desaťročí svojho života. V tomto čase zozbieral množstvo biografického a bibliografického materiálu o bernolákovskej epoche a výsledky svojich výskumov publikoval v Literárnych listoch (1891-1893) a v prvých dvoch zväzkoch Tovarišstva. Aj keď sa nevenoval iba Bernolákovi, ale celému bernolákovskému hnutiu, biografické poznatky o ňom a jeho diele zaujímajú v tejto práci ústredné miesto a predstavujú dodnes oproti dovtedajším poznatkom podstatný prínos. Už v Literárnych listoch uverejnil základné údaje k životopisu Antona Bernoláka, o jeho rodisku Slanici, o mieste jeho smrti v Nových Zámkoch, ako aj o Slovenskom učenom tovarišstve (Kolíska a hrob Antona Bernoláka, K životopisu Antona Bernoláka, Učené slovenské tovarišstvo čili tazvaná škola bernolácka), ktoré potom podrobnejšie rozviedol a rozpracoval aj v prvých dvoch zväzkoch almanachu Tovarišstvo (Anton Bernolák, Oravská Slanica, Anton Bernolák, Životopis, Učené slovenské tovarišstvo).

Práca na tvorbe nového obrazu bernolákovského hnutia a tým aj počiatkov slovenského národného obrodenia v Literárnych listoch a najmä v troch zväzkoch Tovarišstva nebola, pravda, bez prekážok a problémov. Bolo treba k nej vopred zorganizovať široký okruh autorov a zhromaždiť množstvo bernolákovských spisov a tlačí, ktoré boli dovtedY zväčša ešte neznáme. Obrovskú prácu pritom vykonal František Richard Osvald, ktorému sa pre pripravovaný almanach podarilo získať celý rad katolíckych spisovateľov a pre zhromažďovanie bernolákovských tlačí veľa spolupracovníkov a to nielen na Slovensku, ale aj v Budapešti. Odtiaľ mu napr. cennú pomoc poskytol jazykovedec Samo Cambel (1856-1909), maďarský bibliograf Jozef Szinyei (1830-1913), ktorý vedel dobre po slovensky, a z domácich bibliografov sa k spolupráci prihlásil aj evanjelik Ľudovít V. Rizner (1849-1913).

Ani Jozef Kohút nemohol všetky svoje výskumy, týkajúce sa bernolákovského hnutia urobiť prirodzene sám, ale mal k tomu viacero pomocníkov z radov katolíckych kňazov, ktorí mu spisovali a posielali údaje o bernolákovskej literatúre, nachádzajúcej sa vo farských knižniciach. Základné údaje k životopisu Antona Bernoláka z matrík fary v Námestove, kam jeho rodná obec Slanica ako filiálka patrila, mu posielal tamojší farár Jozef Hoblík (1851-1931), najmä však jeho kaplán Jozef Vojtíček (1861-1916), ktorý pomáhal Kohúthovi zbierať aj materiál k jeho historickým prácam o Orave. O literárnej tvorbe Antona Bernoláka mu podrobné údaje poslal regionálny historik Ján Klempa (1839-1894) z Trnavy, kde ich získal od cirkevného historika Alojza Zelligera (1863-1942), ktorý práve vtedy pripravoval dielo o literárnej činnosti kňazov ostrihomského arcibiskupstva. Kohúth si však vedel nájsť aj pomocníkov medzi Slovákmi v Nových Zámkoch a prostredníctvom tamojšieho mešťana Juraja Brnu získal v roku 1892 informácie o cintoríne, kde Bernoláka pochovali a odkiaľ pri jeho zrušení preniesli jeho telesné pozostatky do kaplnky najsv. Trojice, kde ležia i dnes. Najväčšou prekážkou pri tvorbe 1. zväzku almanachu Tovarišstvo bola však skutočnosť, že Jozef Kohúth začiatkom roka 1893 vážne ochorel na zápal pľúc, čím bol na niekoľko mesiacov vyradený z práce a nemohol do tohto zväzku dodať ani sľubné Dejiny slovenského učeného tovarišstva. Osvald vyriešil situáciu aspoň tým spôsobom, že v tomto zväzku znovu pretlačil z Literárnych listov Kohúthovu štúdiu o Slovenskom učenom tovarišstve s pripojeným Menoslovom jeho členov. Dejiny Slovenského učeného tovarišstva však dosiaľ nenapísal nikto.

Okrem Jozefa Kohútha chcel v roku 1893 pri príležitosti 100. výročia založenia Slovenského učeného tovarišstva napísať životopis Antona Bernoláka aj známy slovenský publicista a politik Dr. Ján Mallý-Dusarov (1829-1902), vtedy už 67 ročný ostrihomský kanonik. O tomto svojom úmysle informoval začiatkom roka 1893 aj Osvalda a životopis chcel napísať do konca mája, aby mohol výjsť ešte v 1. zväzku Tovarišstva. Požiadal už titulárneho biskupa Jozefa Boltižára (1821-1905) v Trnave, aby mu v tamojšom vikariátnom archíve vyhľadal spisy týkajúce sa Antona Bernoláka a Osvalda prosil o poslanie Literárnych listov s Kohúthovými príspevkami o ňom, pretože svoje niekde založil. Na jar v tomto roku sa obrátil na námestovského farára Jozefa Hoblíka s prosbou, aby mu poskytol k tomu potrebné matričné údaje, pretože chce zostaviť "celý rodostrom Bernolákových predkov a vôbec famílie bernolákovskej". Ján Mallý-Dusarov mal v tom čase v slovenskom verejnom a kultúrnom živote značnú autoritu a Jozef Hoblík sa skutočne pustil excerpovať pre neho námestovské matriky a informoval o tom v listoch aj Jozefa Kohútha. Bola to práca skutočne namáhavá a únavná, pretože, ako napísal Kohúthovi,"na každej 2.-3. strane treba hľadať Bernolákovcov, či už ako rodičov, či už čo krstných otcov". Prácu mu znesnadňovala aj skutočnosť, že rodina Bernolákovcov bola v 18. storočí rozšírená už aj v Bobrove, v Zubrohlave a v Kline a mnohí jej členovia mali okrem priezviska ešte aj početné prezývky. Plán Dr. Jána Mallého-Dusarova na napísanie životopisu Antona Bernoláka v tak krátkom čase bol od začiatku nereálny, na čo pred koncom mája prišiel aj sám a Osvaldovi oznámil, že z Trnavy žiadaný materiál nedostal, nemá ani zemiansky list Bernolákovskej rodiny, nezohnal ani Bernolákove polemiky (Toto maličké písmo, Ňečo o Epigramatéch), takže životopis Antona Bernoláka nebude môcť napísať. Jediným výsledkom bádateľského úsilia bolo, že v ostrihomskej pozostalosti Juraja Palkoviča našiel Hollého Chválospev na Antona Bernoláka, ktorý odpísal a uverejnil v 1. zväzku Tovarišstva.

Aj keď sa Ján Mallý-Dusarov po prvom liste Hoblíkovi už neozval, ten naďalej pokračoval v práci a nakoniec chcel sám zostaviť rodostrom "nášho literáta". V rokoch 1893-1894 prezrel všetky matriky a "kde len jedného Bernoláka našiel, všetko si poznačil". Žiaľ, ani Jozef Hoblík nestačil svoj úmysel dokončiť, spočiatku, ako sám uviedol, "pre ľahostajnosť Dr. Mallého", neskôr aj sám stratil vôľu do práce a nakoniec jeho "vrchnostenské prenasledovania a napádania zmarili všetko". Bola to iste škoda, pretože podľa vlastného priznania mal už "dobrý prehľad po celej famílii bernolákovskej, zvlášť o rode Antona Bernoláka". V roku 1895 svoje poznámky a výpisky nemohol už ani nájsť a nevedel ani s istotou tvrdiť ako nasledovali za sebou Bernolákovi bratia a sestry. Možno iba ľutovať, že sa nám tieto Hoblíkove výpisky nezachovali, preto, že pochádzali zo starých námestovských matrík (od roku 1711), ktoré dnes neexistujú. Dnešné matriky sa nám zachovali až od roku 1757, zväčša však iba od roku 1778 a tak nepoznáme ani dáta narodenia Bernolákových rodičov, ba ani rok ich sobáša.

Jozef Hoblík sa však už v roku 1893 snažil zozbierať aj ešte existujúce pamiatky po Antonovi Bernolákovi, zistiť jeho rodný dom a nejakým spôsobom získať aj obraz jeho rodnej obce Slanice. O tomto svojom úsilí informoval aj Jozefa Kohútha a z nich sa dozvedáme, že mal pritom aj úspech, aj keď jeho platnosť nebola trvalá. Tak napr. v Slanici sa mu podarilo ešte nájsť sklenený pohár s iniciálkami Bernolákovho mena a s vyrytým znakom, ktorý však nie je zemianskym erbom rodiny Bernolákovcov. U potomkov Berolákovej najmladšej sestry Júlie v Kline opatrovali ešte šaty, bohato zdobené prámami a zlatými čipkami, ktoré jej kúpil Anton Bernolák, keď bola u neho v Nových Zámkoch začas chyžnou a obsluhovala ho v nich pri stole. Správu o týchto pamiatkach zaznamenal na základe Hoblíkových informácií aj Jozef Kohúth v príspevku o Antonovi Bernolákovi v 2. zväzku Tovarišstva. Ústne podanie o Bernolákovej sestre Júlii ako jeho chyžnej na fare v Nových Zámkoch sa nemôže vzťahovať na ňu preto, že sa vydala skôr (v roku 1786) ako bol Anton Bernolák vysvätený za kňaza. Jozef Hoblík spolu s Jozefom Kohúthom zistili v Slanici aj rodný dom Antona Bernoláka, hoci tam Bernolákovci v tom čase už vôbec nežili. Na základe písomných prameňov sa im podarilo určiť, že jeho predkovia bývali v dome, ktorý patril potom rodine Galasovcov a ľudovo sa nazýval "Galasovka". Výsledok zistenia Bernolákovho rodného domu (ktorý Kohúth publikoval v tom istom príspevku), vychádzal však z nesprávneho predpokladu, že jeho posledný bernolákovský majiteľ Ján Bernolák bol Antonovým bratom. O týchto veciach budeme však ešte hovoriť.

Jozef Hoblík veľa úsilia venoval aj získaniu obrazu Bernolákovho rodiska Slanice. Už predtým František R. Osvald požiadal známeho slovenského vydavateľa a kníhtlačiara Karola Salvu (1849-1913), u ktorého sa Ružomberku Tovarišstvo tlačilo, aby nejakým spôsobom zaobstaral kresbu Slanice. Ten vykonaním tejto úlohy chcel poveriť staviteľa Blažeja Bullu (1852-1919) a keď sa mu to nepodarilo, sám sa vypravil do Slanice a obec nakreslil. Podľa Hoblíka Karol Salva nakreslil iba časť obce a preto jeho kresba nedostatočne zachycovala "kolísku Bernolákovu". Chcel preto získať novú kresbu, ktorá by zachycovala hlavnú časť obce, prípadne aj celú. V Nnámestove bol dobrým kresličom nejaký Žid, ten bol však "veľmi prešibalý" a za zhotovenie kresby požadoval 10 zlatých. Okrem neho a profesora Cselényiho v Trstenej, žiadneho súcejšieho kresliča na hornej Orave v tom čase nebolo. Hoblík preto Kohúthovi navrhoval, že najlepšie by bolo dať Slanicu odfotografovať tak, aby bolo vidno aj Bernolákov rodný dom. Za tým účelom by sa žiadalo pozvať do Slanice fotografistu z Liptovského Mikuláša. Lacnejšie by to, pravda, vyšlo, keby ten, "ako po iné roky zvykol, sám prišiel do Oravy". Jozef Hoblík mal tu akiste na mysli známeho slovenského etnografa Pavla Socháňa (1862-1941), ktorý až do roku 1893 býval v Liptovskom Mikuláši a venoval sa fotografovaniu. Nevieme ako sa celá akcia so zobrazením Slanice, do ktorej sa potom zapojil aj slanický rodák Juraj Gogolák-Irievič (1848-1901), skončila. Z jej výsledkov zostali iba dve kresby domnelého Bernolákovho rodného domu, jedna v Kohúthovej pozostalosti, druhá publikovaná v 2. zväzku Tovarišstva.

V čase tohto nového záujmu o život a dielo Antona Bernoláka prejavili František R. Osvald a Jozef Kohúth znovu aj snahu o získanie jeho podobizne. Išlo či už o hľadanie jeho portrétu, ktorý chcel pred polstoročím vydať Martin Hamuljak a po ňom Andrej Radlinský alebo nejakého iného jeho obrazu. Toto ich úsilie zostalo však bez úspechu, ako sa o tom zmieňuje Osvald v úvode 1. zväzku Tovarišstva a Kohúth v príspevku o Antonovi Bernolákovi, uverejnenom v 2. zväzku tohto almanachu. Spišský kanonik Štefan Koštialik, pôvodom z Bobrova, poslal síce už v roku 1889 Kohúthovi nejaký portrét Bernoláka, ukázalo sa však, že nejde o Antona Bernoláka, ale o jeho vzdialeného príbuzného Karola Bernoláka (1806-1889), ktorý žil ako sudca na penzii v Košiciach a tam aj zomrel. V druhom zväzku almanachu Tovarišstvo však Bernolákov portrét vyšiel a to aj s faksimilem jeho podpisu. Jozef Kohúth však vo zmienenom príspevku o Antonovi Bernolákovi (ku ktorému tvorí portrét obrazovú prílohu) čitateľovi vysvetľuje, že nejde o Bernolákovu autentickú podobizeň, ale iba o rekonštrukciu jeho portrétu, predstavujúcu verný typ slanických Bernolákovcov. Z nich niektorých starších, v mladosti osobne poznal. Túto rekonštrukciu Bernolákovej podobizne vytvoril viedenský grafik českého pôvodu Jan Hrdlička, akiste na základe neskoršieho obrazu niektorého člena bernolákovskej rodiny a bola potom často reprodukovaná. Už o dva roky vyšla v kalendári Jednota na rok 1897 a v roku 1898 v 5. zväzku reprezentačného diela Rakúsko-uhorská monarchia v slove a obraze, ktoré vyšlo v nemeckom i v maďarskom jazyku.

Po vydaní troch zväzkov zborníka Tovarišstvo (v rokoch 1893-1900) záujem o výskum života a diela Antona Bernoláka značne poklesol. Jeho neúnavný životopisec Jozef Kohúth zomrel už v roku 1900 a o rok po ňom (v roku 1901) aj Jozef Hoblík iba 50 ročný. Námestovský kaplán Jozef Vojtíček sa ešte v roku 1893 stal farárom v Zakamennom a tak na Orave nemal kto pokračovať v ich výskumoch. Pred prvou svetovou vojnou niekoľko novších poznatkov k osudom zemianskej rodiny Bernolákovcov priniesol iba liptovský rodák Štefan Mišík (1843-1919) v príspevku K storočnej pamiatke smrti Antona Bernoláka, uverejnenom v roku 1912 v Slovenských pohľadoch. Ide v ňom o publikovanie rukopisu dosiaľ bližšie neznámeho M. Sepetnina, ktorý Mišík doplňuje vlastnými poznatkami o Slanici, získanými v čase jeho kaplánskeho pôsobenia v Námestove v roku 18782. Publikovaný rukopis obsahuje cenné (aj keď miestami nepresné) pramenné údaje o osídlení Slanice, o zemianskom rode Bernolákovcov a ich erbovej listine z roku 1681, ako aj stručný životopis Antona Bernoláka. Pri príležitosti 150. výročia narodenia a 100. výročia smrti Antona Bernoláka v rokoch 1912-1913 vyšlo o ňom, pravda, aj viac hodnotiacich príspevkov, opierajúcich sa v jeho životopisných častiach zväčša o poznatky z prác Jozefa Kohútha.

K novému rozvoju bádania o Bernolákovom živote a diele prišlo potom po prevrate v roku 1918. Jeho výsledky sa však výrazne prejavili až okolo roka 1937 pri príležitosti 150. výročia vydania jeho Dizertácie. V najvýznamnejšej miere prispel k nim Anton A. Baník (1900-1978) svojimi štúdiami o pomocníkoch Antona Bernoláka pri jeho obrodeneckom diele, o Jurajovi Fándlym, Jurajovi Palkovičovi a i. Anton A. Baník sa vážne pripravoval aj k napísaniu monografie o Antonovi Bernolákovi. Počas pôsobenia v Spolku sv. Vojtecha v Trnave si k nej z tamojšieho vikariátneho archívu nazhromaždil potrebný materiál a v roku 1937 sa strojil aj do Budapešti, aby ďalším štúdiom tento materiál doplnil. Nasledujúce vojnové roky a jeho prechod do Matice slovenskej v Martine a s tým spojené nové úlohy prácu na monografii oddialili a zostala len v prípravnom štádiu. Približne v tom istom čase nazhromaždil bohatý materiál k dejinám rodiny Bernolákovcov zo Slanice aj jej potomok, budapeštiansky právnik Ferdinand Bernolák (1888-1951), ktorý viackrát navštívil Slovensko, naposledy ešte aj v roku 1943. Pri skorších návštevách bol aj v Slanici a v Námestove, kde vo farskom archíve našiel aj údaje zo zlomkov starších matrík (po roku 1711), ktoré dnes už neexistujú. Aj jeho materiál zostal tiež iba v prípravnom štádiu v rukopisoch. Dva príspevky o Bernolákovom pôvode a rodisku, opierajúce sa zväčša o výsledky Kohúthových prác, napísal v tom čase aj historik Pavol Florek (1898-1963) a Ján Stanislav (1904-1977) vydal knihu K jazykovednému dielu Antona Bernoláka, ku ktorej pripojil kritickú reediciu jeho Dizertácie a Ortografie.

Po druhej svetovej vojne dosiahlo bádanie o Bernolákovi a bernolákovskom hnutí, ale i počiatkoch slovenského národného obrodenia nový kvantitatívny, ale hlavne kvalitatívny rozvoj. V roku 1957 vyšla Bibliografia bernolákovcov a v roku 1964 zborník K počiatkom slovenského národného obrodenia, ktorý bol výsledkom vedeckej konferencie v roku 1962 pri príležitosti 200. výročia narodenia Antona Bernoláka. V slovenskom preklade vyšlo v roku 1964 celé Bernolákovo jazykovedné dielo a v roku 1968 vydala K. Habovštiaková aj jeho podrobný rozbor. Už dovtedy, ale aj potom však vyšiel o Bernolákovi a jeho dobe aj celý rad vedeckých štúdií a príspevkov a podarilo sa objaviť aj niektoré nové pramenné materiály o jeho účinkovaní v Nových Zámkoch (K. Markovič, J. V. Gajdoš). Výskum života a diela Antona Bernoláka neprebiehal však ani v tomto období bez problémov a vyskytol sa aj ojedinelý názor, čo Bernoláka na základe niektorých jeho písomných formulácií, ktorými hľadal iba taktické možnosti vydania svojho Slovára, obviňoval tendenčne a nehistoricky z maďaronstva. Vo vedeckej polemike sa však podarilo aj tento názor uviesť na správnu mieru.

Na výskume života a diela Antona Bernoláka, bernolákovského hnutia a počiatkov slovenského národného obrodenia sa v tomto čase podielali už mnohí významní historici(J. Butvin, J. V. Gajdoš, J. Tibenský, M. Vyvíjalová a i.) literárni historici (J. Chovan, I. Kotvan, A. Maťovčík, I. Sedlák a i.) a jazykovedci (K. Habovštiaková, R. Krajčovič, E. Pauliny a i.), ktorých početné práce a štúdie netreba na tomto mieste už podrobnejšie uvádzať, pretože sú zachytené v dostupných bibliografiách. Jednako však treba povedať, že najviac nových životopisných údajov o Bernolákovi priniesol na základe vlastných výskumov a príspevkov iných bádateľov A. Maťovčík v štúdii Anton Bernolák. Život a dielo, uverejnenej v spomínanom zborníku K počiatkom slovenského národného obrodenia v roku 1964. V roku 1987 sa pri príležitosti 200. výročia vydania Bernolákovej Dizertácie konala v Bratislave ďalšia celoslovenská vedecká konferencia, materiál z nej však vyšiel pre vydavateľské ťažkosti až v roku 1992 vo forme Pamätnice Antona Bernoláka. V nej je zahrnutá aj Personálna bibliografia Antona Bernoláka, ktorá okrem jeho vlastnej tvorby zachytáva aj literatúru o ňom od roku 1782 až do roku 1992. Aj keď výskum bernolákovského hnutia nie je ešte ani dnes ukončený, možno povedať, že spoločným úsilím mnohých pracovníkov sa už podarilo osvetliť jeho význam ako organickej súčasti slovenského národného obrodenia.


Uložte si link nášho projektu do Vašich bookmarkov, zaraďte si ho medzi obľúbené adresy.
Ako? Stisnite prosím naraz nasledujúce dve klávesy CTRL+D!

Späť o úroveň vyššie...    Pridaj URL / WWW stránku

Reklamný banner vytvorený pre výmenný reklamný systém  - veda.sk!

Autori projektu: Ing. Miroslav Fabricius, CSc. a Mgr. Peter Krákorník
Copyright © 1999, A-Zet, Akronet, Bratislava, Slovensko
E-mail: dejiny@dejiny.sk * ICQ: 44540186
Aktualizácia: 10.03.2000 10:06:46
Made in Slovakia